Vianoce. Koľké prívlastky im patria! Viac ako inokedy, by som v nich tento rok, rada videla symbol pokoja, pokory a vzájomného rešpektu. Vzájomného uznania hodnoty ľudskej práce, ľudského umu a ľudského úsilia.

Vianoce žiaria ako dieťa a pripomínajú tvár Tvojho dieťaťa, ktoré keď vyrastie stane sa oporou celého sveta. Stĺpom do nebies. A predsa bude to nádherné Božie dieťa zranené, potupené, ukrižované. Ale nádej večného života bude predsa len naplnená. 

(Advent)  Už horí prvá adventná sviečka. Medová vôňa sa rozptýlila v priestore a ja spomínam na stratené dni, minúty. Na okamihy, kedy bol môj život jasný, svetlý, plný istoty. Spomínam na všetko dobro, ktoré som zažila. A ďakujem Bohu, že mi ho doprial okúsiť.

 „A ty, dieťaťko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu a učil Jeho ľud známosti spasenia, totiž, že náš Boh odpustí hriechy.“ (Lk 1, 76 – 77)

Milovaný Bože, novoročný sneh prekryl naše tiene, tlmené obavy, vzlyky, starosti a strachy. Myšlienky sa zlatisto odrážali od svetielkujúceho povrchu zeme a zároveň sa v bielej zázračnej hmote roztápali, aby neublížili.

Januárové nebo má ešte bledé líca a prvé novoročné dni iba spoznávajú svoj čas. Dívajú sa na človeka a jeho bytie, či nebytie. Zahmlené okná ukrývajú temnú tvár sveta. A slová sú rozrezané na tisíce častí.

Svitá. Ale na nebi ešte žiaria striebristo hviezdy, dívam sa ako sa ligocú do tmy, divo a neústupčivo. A kvety vo váze sú ako pootvorené dlane. Vpíjajú horúci vzduch a vydychujú ružovú vôňu sladkosti bytia. To sú pozdravy od Teba a zasľúbenia čohosi večného...

Leto už dávno dohorelo a jeseň má svoj vek. Iba mesiac stráži spomienky a uchováva vône jasu. More chladlo a my sme sa doň vnárali, úchytkom poznávajúc, ako sa teplo a sýtosť energie kamsi vytráca. A predsa nás hojdalo, povznášalo a chlácholilo.

Zranená zem sa mi díva do očí, dvíham tie staré listy a vráskavé odkazy umierania. Vyberám z nej tŕne – papier, špinu, kov.  Zem sa mi díva  do očí a keď sa jej ľahšie dýcha, tak mi zavonia. Tou mámivou vznešenou vôňou tepla, slnka a dobroty. Och, koľko sme jej dlžní.

Skupina zahraničných vedcov, medzi ktorými sú fyzici, matematici a jazyko­vedci z Rumunska, Čiech a Nemecka, analyzuje v súčasnosti moderné slovenské texty pomocou kvantitatívnych metód a snaží sa nájsť nielen charakteristické črty diela Evy Bachletovej (spisovateľky, publicistky, vysokoškolskej učiteľky pôsobiacej na Katedre žurnalistiky FiF UK v Bratislave), ktorú považujú za dobrú reprezentantku slovenskej tvorby, ale aj charakter textov vôbec.