Letný večer rozpráva. Bežíme Slovenskom, oblým, rozospatým, čerstvým a voňavým. Trochu neistým a domáckym. Hľa, stará škola, rok 1920. Vytlčené okná, iba sen o detskej vrave, písankách a mocnom múdrom hlase učiteľa. Iba kdesi v kúte sa krčí nota starej piesne.

Zvolenská Slatina. Naše korene. Vidím tie žlté domce, ktoré som našla neskôr na Dolnej zemi. Hrejivé, prívetivé. Iba sme prebehli a ja mám pocit, akoby som vkĺzla do starej známej vône zrastenej s mojimi génmi. Slnce už rozpaľuje vrcholce stromov, kostol v čírych kontúrach, jasný vzduch. Studený kostol. Pamiatka viery. Výkričník a prosba. Päťsto rokov. Zvonica mlčí. A predsa ošľahané múry vekmi zvonia pieseň o evanjeliu.

V inom pásme vonia napílené drevo. Šuchocú piliny, poslušné kmene sa menia na lišty. Spečatené. Drevo vonia nástojčivosťou života. Plní priestor a duše. Sny. Ľudské hlasy. Vnemy. Dotýkam sa toho priezračného jasu a strácam sa v ňom.

Inokedy smrť. Chladivá pieseň. Studený dom smútku. Oziaba ma duša, telo a srdce. Vystupujem v malej rodinnej dráme. Sedíme na lavici, počúvame pohrebnú reč, polemizujeme s ňou v duchu a modlíme sa. Za neho, za seba. Unikáme. 

Zrastám s časom, fascinovaná zvíreným svetom, nepostihnuteľným v dojmoch. Nemožno mlčať v júlový večer. Leto rozkvitlo ako rozmarný sen. Ponúka svoje vône a sladké hlbiny. Je lenivé ako mača. Ako sladká šťava z ríbezlí. Ako popoludňajšia neskorá káva. Slnko už opäť suší tráve vlasy a slzy mojej pamäte. A rozdáva svetu, ľuďom odvahu. Keď sa premieňa na ružový závej žiary, keď horí ráno, keď padá do tmy. A maľuje nám tvary, ktorým už človek ani nerozumie. A ja Ti píšem Bože, pokorená do hĺbky duše. Nemožno dvíhať hlavu, srdce a dych, kým Ty Bože to človeku nepovolíš. Kučeravé lístie stráži slnečný jas, vinie sa k nemu, ako ja sa viniem k Tebe Bože, prebodnutá vlastným hriechom. Belasé snenie sa končí. Tak kam utiecť? Tak na čo očakávať Pane? Ale v nedeľu, v kostole moja duša konečne tíchne a vníma darovaný pokoj. Tvoj pokoj a čas.