Tisíce prostých skutočností. Každodenný rytmus, rutina všednosti. A naša nespokojnosť s ňou. Konštrukcie úmyslov, konštrukcie podozrení, konštrukcie pomsty. Áno, toto všetko patrí k ľudskému životu. No v tomto súboji bytia si ani neuvedomujeme, ako veľmi ubližujeme vlastnej duši, vlastnému telu. Sme jednoducho obrastení vnútornými i vonkajšími ostňami.

A možno žijeme však celkom obyčajne, pokojne, vedomí si svojich limitov, no obsypaní problémami. Vyčerpaní a zneistení hľadíme k nebesám a prosíme znova o pomoc.  

No možno nikoho a nič nepotrebujeme. Sme sýti, spokojní, finančne zabezpečení, v zamestnaní sa nám darí. Svet patrí nám a sme šťastné „deti“ svojej doby. Aj takí sme...

Avšak každého z nás môže život niečím prekvapiť. Zlom prichádza náhle, bez výstrahy. A my odrazu stojíme pod horou ťažkostí, ktorú budeme musieť zdolať.

Možno to je tá chvíľa, ktorá nás naučí pokore. Pred Bohom, ale aj pred samotným bytím. A náhle pocítime úctu voči životu, ktorý žijeme. A tisíce samozrejmých okamihov sa nám budú javiť cennejšie než všetky ambície či materiálne úspechy. A ja prežívam obdobie pokory. Znova a znova si uvedomujem, že život je veľkým Božím darom. A opäť a opäť prichádzam k Bohu, no nielen s prosbami, ale najmä s vďakou. S vďakou za milosť a požehnanie, ktoré mi Boh prejavil.

Želám vám, aby ste aj dnes dokázali pocítiť v srdci vďačnosť za všetky samozrejmé chvíle, ktoré prežijete. Budete sa cítiť lepšie, príjemnejšie a vaša duša sa tomu poteší... A myslím si, Boh tiež.