Neskoro na báseň, čas na nádej
Nie každý autor dokáže dať do svojej knihy toľko hlboko osobných viet, ako Eva Bachletová do publikácie Riadky bytia. Akoby nadobudla presvedčenie, že pekné slová, verše a neosobné riadky bytie nevystihnú dostatočne. Moment priameho a úprimného svedectva o svojom prežívaní robí útlu, približne stostranovú publikáciu do značnej miery unikátnou. V knihe nie je mnoho momentov, ktoré by sa netýkali vážnych životných otázok. Medzi esejami, reflexiami a zamysleniami rezonujú témy ako život, zmierenie, bolesť, viera či identita.
Sándor Márai napísal, že ozajstný čitateľ má čítať sústredene, vášnivo, možno ešte s väčšou zanietenosťou s akou bola kniha napísaná. Po splnení tejto podmienky sa nedá nevšimnúť si hĺbku smútku vloženú do riadkov. „Desí ma človek v mojom tele,“ píše autorka v reflexii Je neskoro na báseň, ktorú v závere zhŕňa slovami: „Je neskoro na báseň, ktorá by ospievala ľudskú silu a ľudskú múdrosť. Znela by falošne.“ Tento negativizmus však nie je generalizujúci, samoúčelný, absolútny ani bezvýchodiskový.
V prvom rade hovorí o tom, že autorka prežila mnoho ťažkých chvíľ a každý riadok je „odžitý“ v istom čase, priestore a situácii. „Boh mi daroval poznanie. Je však vykúpené bolesťou, stratou snov a ambícií,“ píše.
Po druhé, vážne a smutné slová majú potenciál burcovať, vyzývať k aktivite v snahe o krajší život. Ďalej treba dodať, že kniha ponúka aj momenty radosti. Nádherné čriepky umeleckých opisov dotvárajúcich atmosféru textu akoby zachytávali farebnú esenciu sveta a pozdvihovali ducha ku kráse: „Nemožno mlčať v júlový večer. Leto rozkvitlo ako rozmarný sen. Ponúka svoje vône a sladké hlbiny. Je lenivé ako mača. Ako sladká šťava z ríbezlí. Ako popoludňajšia neskorá káva. Slnko už opäť suší tráve vlasy a slzy mojej pamäti.“
A nakoniec, autorka ponúka svoju životnú múdrosť ako východisko z tienistých zákutí bytia. Akoby podpísala starú skúsenosť ktorá prízvukuje, že na našom svete nedokáže nič celkom naplniť dušu človeka a zároveň sa zameriava na prísľub večnosti. „Nebo je dnes biele, ale už zajtra ho rozbijú lúče. Jasu, novej nádeje a novej Božej milosti,“ píše Eva Bachletová a dodáva: „Kruh sa ešte neuzavrel.“
Toto je nádej. A nádej nezahanbuje.
Autor: Michal Magušin, recenzia pochádza z magazínu Webjournal.sk
Viac informácií o publikácii nájdete na tejto stránke >>>
Komentáre
Článok zatiaľ nikto nekomentoval.