Nie každý autor dokáže dať do svojej knihy toľko hlboko osobných viet, ako Eva Bachletová do publikácie Riadky bytia. Akoby nadobudla presvedčenie, že pekné slová, verše a neosobné riadky bytie nevystihnú dostatočne. Moment priameho a úprimného svedectva o svojom prežívaní robí útlu, približne stostranovú publikáciu do značnej miery unikátnou. V knihe nie je mnoho momentov, ktoré by sa netýkali vážnych životných otázok. Medzi esejami, reflexiami a zamysleniami rezonujú témy ako život, zmierenie, bolesť, viera či identita.

Sándor Márai napísal, že ozajstný čitateľ má čítať sústredene, vášnivo, možno ešte s väčšou zanietenosťou s akou bola kniha napísaná. Po splnení tejto podmienky sa nedá nevšimnúť si hĺbku smútku vloženú do riadkov. „Desí ma človek v mojom tele,“ píše autorka v reflexii Je neskoro na báseň, ktorú v závere zhŕňa slovami: „Je neskoro na báseň, ktorá by ospievala ľudskú silu a ľudskú múdrosť. Znela by falošne.“ Tento negativizmus však nie je generalizujúci, samoúčelný, absolútny ani bezvýchodiskový.

V prvom rade hovorí o tom, že autorka prežila mnoho ťažkých chvíľ a každý riadok je „odžitý“ v istom čase, priestore a situácii. „Boh mi daroval poznanie. Je však vykúpené bolesťou, stratou snov a ambícií,“ píše.

Po druhé, vážne a smutné slová majú potenciál burcovať, vyzývať k aktivite v snahe o krajší život. Ďalej treba dodať, že kniha ponúka aj momenty radosti. Nádherné čriepky umeleckých opisov dotvárajúcich atmosféru textu akoby zachytávali farebnú esenciu sveta a pozdvihovali ducha ku kráse: „Nemožno mlčať v júlový večer. Leto rozkvitlo ako rozmarný sen. Ponúka svoje vône a sladké hlbiny. Je lenivé ako mača. Ako sladká šťava z ríbezlí. Ako popoludňajšia neskorá káva. Slnko už opäť suší tráve vlasy a slzy mojej pamäti.“

A nakoniec, autorka ponúka svoju životnú múdrosť ako východisko z tienistých zákutí bytia. Akoby podpísala starú skúsenosť ktorá prízvukuje, že na našom svete nedokáže nič celkom naplniť dušu človeka a zároveň sa zameriava na prísľub večnosti. „Nebo je dnes biele, ale už zajtra ho rozbijú lúče. Jasu, novej nádeje a novej Božej milosti,“ píše Eva Bachletová a dodáva: „Kruh sa ešte neuzavrel.“

Toto je nádej. A nádej nezahanbuje.

Autor: Michal Magušin, recenzia pochádza z magazínu Webjournal.sk

Viac informácií o publikácii nájdete na tejto stránke >>>