Rok 2009 v obraze médií

Plynová kríza, finančná kríza, letecké nešťastia, tragédie na festivaloch a cestách, bankroty firiem a cestovných kancelárií, rast nezamestnanosti, volebné a povolebné hystérie, epidémia prasacej chrípky, hľadanie novej česko-slovenskej superstar, oslavy nežnej revolúcie. Všetko dôsledne namiešané, zmontované, dávkované a prefiltrované médiami. Taký bol rok 2009. A niekde v tomto divokom súkolí temných dní – naša neistá každodennosť. A naše osobné príbehy. Sklamania, zrady, straty ilúzií a rodín, tiché zápasy o prežitie.

Ale médiá na nás nezabúdajú, vedia čo potrebujeme. Poznajú naše túžby a chúťky. Tak ako nás zlovestne šokujú a terorizujú titulkami rôznych nešťastníkov, rovnako nás radostne liečia usmievavými šťastnými celebritami. A ako bonus pridávajú príbehy tvárí showbiznisu, ktorí sa zverujú so svojimi láskami, silikónovými zákrokmi a sexuálnymi zážitkami. Slovom psychologická, kozmetická a módna terapia v „jednom“. Dostupná za pár centov! Život je predsa úžasný, čo poviete?

Nie, nechcem byť ironická ani zľahčovať témy, ktoré sú dnes moderné, slovom – in. Keby to nebolo vážne, bolo by to naozaj smiešne. Ale nie je.

Dvadsať rokov po Novembri ´89

Svet sa zmenil. Naše bytie zmenilo. Dvadsať rokov od novembra 89. Padli opraty, putá, hranice. Vonkajšie múry neslobody. Avšak o čosi pomalšie zvliekame kožu socializmu, kožu provinčnosti, kožu primitivizmu, kožu malosti ducha. A zároveň prirýchlo prebúdzame staré gény nášho rodu – mlčať, pokorne sa unášať beztvarým davom, nechať sa kúpiť, podplatiť a najmä nemyslieť. Veď ktosi – to za nás vyrieši, vybaví. Áno. Určite. Politické strany, finančné a mediálne skupiny, dokonca slobodne zvolení poslanci, prezident, inštitúcie. A tak sa opäť zbavujeme osobnej zodpovednosti za svoj život a život tejto krajiny. Osobnej zodpovednosti, ktorú sme si však nedokázali ani osvojiť, ani vychutnať, ani využiť.

Akoby sme sa nadýchli iba na chvíľu. Na jeden krátky zázračný deň. A už máme nové putá, nové zotročenia človeka človekom. Ak chceme prežiť, rezignovane pracujeme desať – dvanásť hodín denne, sme zamestnávateľom k dispozícií aj počas víkendov, sviatkov. Ľudská práca, ľudský um, ľudská sila sa opäť stali iba nástrojom pre zisk, pohodlie a bezpečie iného. Aj to je dnešok slobody. Sme slobodní, ale v mnohom zároveň bezmocní. Akoby sme žili v dobe, ktorá stratila energiu, čaro, chuť. A žiaľ v našej spoločnosti táto doba stratila aj základné princípy súdnosti, zodpovednosti za svoje činy, zodpovednosti za svoje previnenia.

A predsa som vďačná všetkým, ktorí sa počas dvadsiatich rokov slobody pokúsili napraviť krivdy minulosti, vniesli do našej krajiny pravdivosť, slušnosť, poctivosť, občiansku angažovanosť, myšlienky solidarity, tolerancie, ľudskosti, kresťanské pravdy a túžbu po poznaní. Verím, že ich úsilie nebolo márne, a že vznešené ideály v nás ktosi opäť vzkriesi! A som hrdá na obyčajných ľudí, ktorí všetky premeny, zlomy počas dvoch desaťroční znášali statočne a ľudsky dôstojne.

Svet sa zmenil. Vo všetkých rovinách. Politické úspechy našej krajiny sú dnes zatienené prízrakmi celosvetových problémov. A my – opäť precitáme. Možno v najvyšší čas. 

Aj preto, aby sme sa zamysleli nad tým, ako médiá informujú o vážnych otázkach v spoločnosti. Nezamestnanosť, sociálna neistota, ekonomická destabilizácia, problémy v zdravotníctve, školstve, regiónoch, slovom život obyčajných rodín. To je súčasnosť väčšiny obyvateľstva tohto štátu. Možno táto súčasnosť nepatrí na titulku bulvárneho médiá ako top senzácia. Avšak jedno viem určite, ak naše obyvateľstvo všetky tieto problémy ako tak prekoná – to bude naozaj senzácia! 

Mediálne predstavy o našom bytí

Mediálne predstavy bytia a ich akceptácia spoločnosťou. Tak som nazvala svoj príspevok.  Nebudem vás unavovať teóriou o poslaní žurnalistiky, poslaní novinára. V celosvetovom kontexte vývoja médií by totiž zneli komicky. Zahraniční mediálni analytici, ktorí pozorne sledujú a komentujú situáciu v médiách sú totiž čoraz skeptickejší. Úzke prepojenie mediálnych skupín s finančnými skupinami a politickými stranami – je jednoducho vo svete realitou. Odporúčam všetkým prečítať si dielo amerického profesora žurnalistiky Roberta W. MCChesney,  ktorý v knižke Problém médií  s podtitulom Jak uvažovat o dnešních médiích, na základe dlhoročného výskumu rozoberá americký mediálny systém, témy ako politická ekonómia médií, vzťah žurnalistiky k demokratickej praxi, ale najmä dôsledky komercionalizácie médií. ¹ Jeho závery o degradácii žurnalistiky sú desivé, no zároveň inšpirujúce pre všetkých tvorcov – autorov, novinárov, umelcov a samotných konzumentov médií. A pre tých, ktorí ešte stále nestratili ilúzie o médiách v súčasnosti, je tu napríklad zbierka esejí o médiách od českého novinára a spisovateľa Karela Hvížďalu – Restaurovaní slov. ²  Autor v nich načrtáva obraz smerovania médií vo svete, pravdivo a bez emócií popisuje stav, v ktorom sa rodia novinárske texty. Domnievam sa, že Hvížďalove eseje by mali byť povinnou literatúrou na všetkých žurnalistických školách na Slovensku.

Verím, že sa aj na našej pôde nájde zopár odvážnych investigatívnych  vedcov-analytikov, ktorí sa nebudú báť podrobiť výskumu oblasť prepojenia médií s obchodnými a politickými záujmami a najvyššími verejnými činiteľmi. Odborná aj laická verejnosť by sa potom prestala diviť, ako je možné, že seriózna žurnalistika sa v 21.storočí stáva jednoducho prežitkom.

Riaditelia, vydavatelia, majitelia médií ospravedlňujú bulvarizujúce mediálne obsahy tvrdením – že ľuďom treba dať to, čo chcú. A majú pravdu. Inak, ľudia – ja, ty, my – by sme  masovo nesiahali po denníkoch, týždenníkoch, internetových stránkach, plných poloprávd, selektovaných a zrecyklovaných informáciách. Rovnako by sme s napätím nesledovali všetky pseudozábavné showprogramy v elektronických médiách. A tak naša spoločnosť rokmi ľahko a bezbolestne akceptovala tieto nové mediálne predstavy o našom bytí. Hoci v pokrivenej zosmiešňujúcej a znehodnocujúcej podobe.

Médiá verejnej služby a ich realita

Prirodzene, náročný konzument médií – má stále možnosť výberu. Áno, siahnuť po zdroji informácií, poznania, vzdelávania prostredníctvom médií verejnej služby. Slovenský rozhlas a Slovenská televízia sú v zákonoch o SRo a STV (aj po ich najnovšej novelizácií 2008, 2009) definované  v druhom článku ako verejnoprávne, národné, nezávislé, informačné, kultúrne a vzdelávacie inštitúcie, ktoré poskytujú službu verejnosti v oblasti rozhlasového a televízneho vysielania. Odborníci, verejnosť aj samotné verejnoprávne inštitúcie po Novembri 89 vedú rôzne diskusie o postavení týchto verejnoprávnych médií, ich opodstatnení, financovaní. Diskusie o verejnoprávnych médiách sú témou aj v zahraničí. A môžeme  aj polemizovať do akej miery sú slovenské zákony o STV a SRo a tiež nový „ľudovo nazývaný zákon o koncesiách“ – realizovateľné a teda vykonateľné v praxi. V súčasnosti je však zrejmé, že program verejnej služby sa snaží napĺňať najmä Slovenský rozhlas. Napriek rôznym medializovaným problémom, ktorý SRo má, je stále jeho programová ponuka najpestrejšia a v rámci jednotlivých okruhov najbohatšia. Uvidíme, aký posun nastane v programovej službe a najmä v jeho rozpočte, a to po podpise zmluvy Slovenského rozhlasu so štátom v oblasti finančného pokrytia programov vo verejnom záujme či zahraničného vysielania Radio Slovakia International.³

Iná situácia je s napĺňaním programovej služby v Slovenskej televízii. Aj obyčajný divák  však dokáže zhodnotiť, že STV si jednoducho zo zákona svoje úlohy neplní. A to dlhodobo.  Nedôsledné spravodajstvo, podvyživené publicistické programy, ale najmä v uplynulom roku – reprízy takmer 15-ročných komediálnych seriálov, zostrihy slovenskej show vo forme Festivalu televíznej zábavy  či x-tých repríz Senzusu  často v hlavnom vysielacom čase je absurdnou, neprístojnou ponukou verejnoprávnej inštitúcie a absolútnym výsmechom občanom, ktorí poctivo prispievajú na finančné zabezpečenie STV. V súvislosti so situáciou v STV si dovolím vyzvať verejnosť k cielenej verejnej diskusii a vyvinutiu spoločenského tlaku, aby sa Slovenská televízia ako verejnoprávna inštitúcia konečne prestala zneužívať  na politické a finančné ciele a začala riadne plniť svoje úlohy zo zákona, ktorý bol schválený Národnou radou SR.

Mediálne predstavy bytia a ich akceptácia spoločnosťou. Načrtla som iba niekoľko príkladov.

Otázka na záver: Ak teda odmietame zdeformované medializované predstavy o našich životoch, sme ako jednotlivci schopní – povedať nie?

Literatúra:

¹ McCHESNEY, W. Robert:  Problém médií. Jak uvažovat o dnešních médiích. Vydalo Nakladatelství Grimmus, 2009, 140 s.

²HVÍŽĎALA, Karel: Restaurování slov (eseje a texty o médiích 2005-2008). Praha: Portál, 2008, 301 s.

³http://www.rozhlas.sk/inetportal/web/index.php?lang=1&stationID=0&page=showNews&id=78385