Rozhlas. Hlas. Ľudský hlas. Hlas, ktorý sa nám prihovára. Hlas, ktorý nás prebúdza. Hlas, ktorý je dôverný, blízky, príjemný. Hlas, ktorý upokojuje a pôsobí priam ako zázračný terapeutický prostriedok. Hlas, ktorý k nám plynie a prináša informácie, odkazy, posolstvá. Hlas, ktorý nás vedie do svetov, ktoré poznáme i nepoznáme. Ľudský hlas. Výnimočný, neopakovateľný, nezabudnuteľný. Hlas, ktorý skrýva i odkrýva široké spektrum emócií. Hlas, ktorý nás dojíma. Hlas, ktorému veríme.

Rozhlas a ľudský hlas. Spojenie, ktoré napriek civilizačnému pokroku ľudstva ostáva výnimočné. Ľudský hlas je aj v 21. storočí pre rozhlasové vysielanie prostriedkom, ktorý nemožno ničím nahradiť. Vo svojej podstate je autentickým, živým a presvedčivým nástrojom komunikácie. Plynie z éteru do našich domácností, pracovísk, áut. Počujeme ho prostredníctvom reproduktorov počítačov, zachytíme ho i z mobilných telefónov.

Hlas. Redaktorov, moderátorov, spravodajcov, publicistov, autorov, prispievateľov. Nech im už patrí akékoľvek pracovné zaradenie v rozhlasovom éteri, ich práca ich neposúva na pozície celebrít či hviezd. Za mikrofónom, za počítačom, v štúdiách ostávajú neviditeľnými. A predsa nositelia hlasu z éteru sú osobnosťami, ktoré si zaslúžia našu úctu, obdiv a uznanie. Tieto neviditeľné „celebrity“ pozitívne kultivujú našu myseľ, obohacujú nás o poznanie, vedomosti. Prebúdzajú v nás záujem o regionálne a svetové dianie najrozličnejšími formami. Prinášajú k nám kúsok sveta, kam my – poslucháči nedosiahneme. Hoci žijeme vo výrazne vizuálnej až virtuálnej dobe, osobitosť a čaro ľudského prejavu nemožno umelo nahradiť.

Aj preto ostáva ľudský hlas tým najlepším spoločníkom. Cenu ľudského hlasu si uvedomujeme najmä vo chvíľach samoty. Azda vtedy najviac siahneme po telefónoch, aby sme počuli hlas, ktorý je nám vzácny. A myslíme tiež na hlasy, ktoré už počuť nebudeme. Ako veľmi by sme si priali poučiť hlas rodičov, ktorí nás navždy opustili. Alebo kohosi blízkeho, ktorého sme pri tragickej nehode – stratili.

Život i vedecké výskumy dokázali, aké nezastupiteľné miesto má hlas matky. Matky, ktorá sa prihovára svojmu ešte nenarodenému dieťatku. Matky, ktorá upokojuje svoje dieťa láskavým tónom. Matky, ktorá každý večer nežne spieva uspávanku dieťaťu, napriek vlastnej únave a vyčerpanosti. To je hlas, na ktorý nemožno zabudnúť. Priznám sa, často si spomeniem na uspávanku, ktorú mi spievala moja mama. Nemala klasický ani moderný obsah. Bola to ľudová pieseň, známa ako Červené jabĺčko, v oblôčku mám... Neviem prečo si moja mama zvolila túto pieseň ako uspávanku pre mňa, ale intenzívne ma sprevádzala počas môjho detstva. A keď som už bola staršia a ležala v posteli chorá s horúčkou, vždy som mamu požiadala, aby mi ju zaspievala. Dnes viem, že do tej jednoduchej ľudovej pesničky vložila moja mama toľko lásky a pokoja, že by som ju dokázala počúvať znova a znova.

Hlas. Ľudský hlas. Je zrejmé, že ho nenahradí komunikácia prostredníctvom internetu ani sms správ. Všetci potrebujeme počuť ľudský hlas, ktorý nás má rád a rozumie našej duši. Hlas, v ktorom aj my poznáme, ako sa náš blízky cíti, čo ho trápi, teší. Preto by sme nemali váhať a poponáhľať sa za našimi priateľmi, rodinou – za ich hlasmi.

A potom je tu Boží hlas. Hlas Boha, ktorý sa nám prihovára prostredníctvom Biblie, kázní, duchovných stretnutí. Je to hlas najvyššej autority. Hlas Boha však dokážeme počuť, len ak sme otvorení pre tento spôsobom komunikácie. V tichu, modlitbe, pokoji a pokore. Je však isté, že Boží hlas má vždy pre nás dôležitú správu. Bola by škoda, Ho nepočuť...

Milí priatelia, želám nám všetkým, aby sme mali ešte dosť príležitostí vnímať ľudské hlasy, ktoré nám odovzdávajú kus vlastného bytia. Sú to hlasy nielen našich blízkych, ale aj hlasy rozhlasovej rodiny. Pokúsme sa ich teda vnímať, pochopiť a prijať.