„A ty, dieťaťko, budeš sa volať prorokom Najvyššieho, lebo pôjdeš pred tvárou Pánovou, aby si Mu pripravoval cestu a učil Jeho ľud známosti spasenia, totiž, že náš Boh odpustí hriechy.“ (Lk 1, 76 – 77)

Je vianočný čas. Nosíme ho v sebe celý december a nedočkavo sa náhlime k betlehemským jasliam, aby sme v nich uvideli Boha. Spasiteľa. Ježiša Krista. Nášho Pána. Aby sme sa dotkli zázraku, ktorý sa stal. Aby sme mali účasť na niečom výnimočnom, čo nás presahuje a robí nás lepšími, ľudskejšími. Aby v nás ožila viera v dobro, lásku a porozumenie. Potrebujeme „dobiť baterky viery“, potrebujeme sa uistiť, že aspoň Vianoce budú príležitosťou pre city a skutky, ktoré z nás počas dlhého kalendárneho roka akosi vyprchali. Sme predsa ľudia, zraniteľní, slabí, hriešni. A tak si nárokujeme zázrak Vianoc. Aj to je v poriadku, avšak aké bude – opäť! – naše sklamanie, ak Vianoce naše očakávania nesplnia. Vianočný čas je svojim spôsobom zázračný, neuchopiteľný, neopakovateľný. A predsa býva viac zameraný na človeka, ako na Boha. S Vianocami – sa teda musíme dokázať vysporiadať najlepšie ako dokážeme a ako je nám to aj umožnené.

No je tu aj iné dieťa, ktoré by sme si vo vianočnom čase mali všimnúť. Jeho narodenie bolo totiž ľudskou prípravou na Kristov príchod a Jeho účinkovanie. Ako hovorí Lukášovo evanjelium, jeho meno bolo Ján. Podľa Božieho slova práve Ján mal pripraviť ľudí na prijatie Krista, mal ich viesť k pokániu a zvestovať im spasenie a odpustenie hriechov. Boh vo svojej múdrosti totiž vedel, že na radiálny zásah do toku dejín, musí svet pripraviť.

Žijeme v čase, ktorý je typický svojou netrpezlivosťou, nedočkavosťou a rýchlosťou. Aj my, ktorí sme prijali Pána Ježiša Krista ako svojho Pána a Spasiteľa, chceme často krát preskočiť isté životné úseky, aby sme sa dostali k cieľu. A tak je to aj so životom viery. Hľadáme akési skratky, predbiehame udalosti, nedokážeme pokorne počkať – na ten náš správny čas. A práve my, kresťania, by sme mali byť novodobí Jánovia. Práve my, by sme mali náš svet pripravovať na druhý príchod Ježiša Krista v celej Jeho sláve a moci. Áno, je to ťažké, zložité, namáhavé, azda aj pre teológov. No súčasná globalizujúca sa spoločnosť potrebuje skutočných – výrazných svedkov viery v Krista, aby Ho dokázala akceptovať a prijať.

Nedávno sme si pripomenuli 25 rokov od zrodenia novej slobody. Slobody slova, slobody vierovyznania. Nie, nebudem v tomto vianočnom čase súdiť morálny stav krajiny, v ktorej žijeme. Chcem len poukázať na fakt, že sloboda je dar, ktorý nám bol daný a je stále živý. Sloboda vierovyznania je výsada, ktorá bola slovenskej spoločnosti vrátená. A my – sme ju prijali.  A preto by sa už nikdy nemali tejto vzácnej výsady – vzdávať! Či už z lenivosti, strachu či otupenosti. Ak sme dostali dar viery a dar slobody, sme tým zaviazaní. Komu? Bohu a sebe. Svojmu svedomiu. Svojej duši. Svojmu rodu, rodine a krajine. Nezahrávajme si prosím s týmito darmi.

Možno niektorí počas štvrťstoročia slobody aj zabudli na Krista. Možno Ho v novej slobode aj našli, a potom aj stratili... A tak zabudli na korene viery svojich predkov, na vlastnú kultúru, na hodnoty, ktoré im vštepovali rodičia a starí rodičia. Aj to je pochopiteľné, človek zabúda rýchlo a rád. Alebo skôr vytesňuje z pamäte niečo, čo by ho mohlo emocionálne rozrušiť. A tak zabúda na ľudské dejiny, krivdy, prehry, vlastné aj cudzie hriechy. Taký je človek. No našou povinnosťou, je tú „našu“ pamäť udržiavať v kondícii. Nedovoliť, aby sme zabudli na podstatu ľudského bytia, stvoreného na Boží obraz. Nesmieme stratiť stopu Boha v sebe!

Je vianočný čas. Krásny, romantický, gýčový. Nikto nie je voči nemu imúnny. A voči Bohu? Ako je s našou imunitou voči Bohu? Cítime Jeho volanie, Jeho dotyk, Jeho vedenie? A chceme Ho vôbec ešte poznať?

Aj na tieto otázky si novodobí Jánovia budú musieť zodpovedať. Nielen kvôli vlastnej duši, vlastnej spáse, ale aj voči blížnym, za ktorých – aj keď si to nechceme často krát pripustiť – máme zodpovednosť. Neverím, že nám je ľahostajný fakt, že naši blížni nie sú spasení a čaká ich zatratenie... Blížni? Ktorí sú to? Aj ľudia v tejto krajine...

Ak sme sa niečo počas štvrťstoročia slobody kresťanstva naučili, tak je to poznanie, že násilím nemožno nikoho prinútiť veriť v Boha, chodiť do kostola, zdieľať spoločné hodnoty. A keďže sme sa už poučili, je čas viac spolupracovať s Bohom na Jeho diele spásy. Mali by sme sa v pokore stíšiť a v modlitbe vrúcne prosiť o moc Ducha Svätého, aby nám zjavil, ako máme privádzať ľudí k zmiereniu s Bohom. Pretože o tom by mali byť Vianoce! Aby ľudia našli pokoj, skutočný, hlboký pokoj v Bohu, s Bohom a s človekom.

Želám vám milí čitatelia, aby ste vo svätý štedrovečerný čas mohli z celého srdca a celej duše zvolať: „Sláva na výsostiach Bohu a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle!“ (Lk 2, 14) Amen.

(publikované v Cirkevných listov, mesačníku slovenských evanjelikov augsburského vyznania, 12/2014)