Budem mať štyridsať. Áno, je to veľmi smutné číslo. Najmä, ak ide o ženu a jej dátum narodenia. Niekoľko týždňov som sa zmietala v úzkostných stavoch, ktoré ma nútili analyzovať, čo som dosiahla za štyri desaťročia. Porovnávala som svoje životné úspechy a neúspechy s okolím, nádherné sny s biednou realitou, nariekala som do telefónu svojim priateľkám – rovesníčkam, nostalgicky sa prehrabávala v starých fotografiách a listoch. Bilancia bola neradostná. Až mi v jedno popoludnie moja (o rok staršia!) kamarátka povedala: „Prestaň sa zožierať. No a čo keď máš štyridsať! Je to len číslo. Aj ja mám štyridsiatku za sebou a necítim sa stará. Tak konečne začni žiť, použi mozog a vzchop sa!“

Neviem, či som sa v danom psychickom rozpoložení mohla spoľahnúť na intelekt, preto som začala konať intuitívne. A pár mesiacov, ktoré mi chýbajú do desivého dňa narodenín, využiť na proces omladenia. S nádejou v duši som teda vstúpila do salónu krásy a bez rozmýšľania sa objednala na všetky procedúry v ponuke. Moja kreditka to samozrejme neskôr pocítila, ale vedomá si správ zo šoubiznisu, bola som odhodlaná za krásu zaplatiť.   

Tešila som sa na príjemné dve hodiny na kozmetickej pohovke, ale márne. Svieža upravená rusovláska zabodla do mňa svoj nepochybne ešte ostrý zrak a hlbokým hlasom sa opýtala: „Kedy ste boli naposledy na kozmetike?“ Neodvážila som sa povedať jej pravdu, tak som zaryto mlčala. Nasadila si „bezpečnostné“ rúško a namierila mi na tvár horúcu paru. Po piatich minútach som mala pocit, že sa zadusím, po desiatich som sa zmierila s potupnou smrťou a po pätnástich v záchvate paniky som vykríkla na celú chodbu: „Pomóc!“ Rusovláska sa blahosklonne usmiala a sucho skonštatovala: „Veď je to iba para.“ Potom sa pustila do šmirgľovania pleti a pichania do vyrážok, ktorými som bola obsiata.

Ďalšie v poradí bolo obočie. Pripomínam, že je to jediná časť mojej hlavy, ktorá má pôvodnú čiernu farbu a nikdy som sa našťastie nemusela uchýliť k nejakým farebným trikom. „Napustíme obočko, alebo len upravíme?“ S radosťou sa opýtala rusovláska. „Nie, len upraviť,“ decentne som zaševelila. Ach jaj, ďalšia chyba. Neúprosná pinzeta ma zbavovala obočia a ja som dúfala, že mi ostane aspoň letmý náznak oblúkov nad očami. Utešovala som sa, že za okuliarmi sa to stratí. Hurá! Rusovláska vytiahla poslednú obrvu!

Dúfala som, že po tejto bolestivej etape príde príjemná, jemná masáž tváre a dekoltu. Hlboký omyl! Hodila mi na tvár zapáchajúcu mazľavú substanciu a začala s drastickou masážou líc. Na sladký odpočinok som okamžite zabudla. Prstami sa mi snažila pretlačiť až do dutín, miesila sa ma ako staré vyschnuté cesto, bodala ma do brady, čela. Vravela som si: „Vydržím!“ Keď sa však priblížila k očným partiám a začala moje vrásky naťahovať, stláčať a následne štípať, spozornela som. Našťastie táto krutá chvíľka netrvala pridlho. Vrhla sa na dekolt. Avšak partie pod bradou ju veľmi nenadchli, najmä ak niekoľkokrát zavadila o vytŕčajúce kosti a rebrá. Vydýchla som si. Koniec mučenia! Na záver mi na tvár hodila akýsi sladký roztekajúci krém (nie, nešlo o med) a opätovne som mala pocit, že sa zadusím. Ale tento krát som už neprotestovala. Rusovláska na záver procedúry povzbudzujúco dodala: „Uvidíte, aká budete pekná. Máte pevnú pleť, kolagén nepotrebujete! “ Mala pravdu, s vďakou som o pár dní spozorovala, ako sa mi  pleť sa rozjasnila, napla a vyhladila. Moja sebadôvera stúpla o pár centimetrov. A u rusovlásky som si rezervovala ďalší termín!

V omladzujúcej kúre som teda pokračovala. Aby som sa však zbavila negatívnej energie, rozhodla som sa pre ušľachtilý cieľ. Vnútorná aj vonkajšia očista bytia je dôležitá! Preto som sa rozhodla pre upratovanie bytu. Drhla som koberce, plazila sa po dlážke, skákala po parapetách, leštila okná a nábytok, útočila na kúpeľňu. Dokonca som sa uchýlila k „odprašovaniu“ asi tisícky kníh. Áno, bola som statočná a zničená! S dobrým pocitom a v stave ľahkej eufórie z výparov čistiacich prostriedkov, som sa opäť vrátila do salónu krásy.

„Tak, čo dnes dáme?“ Opýtala sa ma vysoká brunetka, držiac v ruke sadu nebezpečných kliešťov a nožníc. „Manikúru,“ povedala som nadšene a menej nadšene si pomyslela, že je to prvá manikúra v mojom živote. „Položte ruky dlaňami na stôl,“ vyzvala ma.  Na okamih som sa cítila ako vo veštiarni a už som len čakala, či pripojí ruky a začne vyvolávať duchov. Manikérka sa však pozorne zahľadela na moje ruky a bezostychu sa opýtala: „Čo robíte? Odkiaľ máte tie mozole?“ Oznámila som jej, že nepracujem ani ako kuchárka, ani ako upratovačka, ale ako vysokoškolská učiteľka. A mozole mám z nákupov a nosenia kníh do školy pre študentov! Odborníčka na ruky poznamenala: „Máte také drobné prsty, nechty asi nebudeme robiť, však?“ Vydýchla som si. Umelé pazúry s hviezdičkami mi teda nehrozia.

Po niekoľkých minútach som sa napokon zbavila nervozity, starých mozoľov a odrenín a zaborila si ruky do vriaceho parafínu. Dlane sa zlepili a vyzerali ako plutvy. Ale bolo to príjemné!   Keď som odchádzala, manikérka výstražne poznamenala: „Dnes už žiadne upratovanie!“ V duchu som však myslela na namočené koberce, ktoré na mňa čakali vo vani... Predsa však som si v ďalšie dni nakúpila sadu umelohmotných rukavíc na upratovanie a množstvo hydratačných krémov. Nech zase neutŕžim hanbu!

Prichádzajúce dni však neúprosne odhalili ďalšiu skutočnosť, ktorú nebolo možné zakryť. Ani prekryť. Farbu vlasov. Šedivieť som začala ako tridsaťročná, útechou mi bolo vedomie, že aj moja mama a jej otec mali vo svojej genetickej výbave skoré šediny. Ale toto som nečakala! Drzé biele vlasy rašili rokmi čoraz v hojnejšom počte. A následne vzdorovali, bojovali a občas aj prehrávali s farbami, ktorými som ich ničila. Posadnutá predstavou z reklamy, ktorá mi sľubovala krásne, žiarivé, hnedé vlasy so zlatými odtieňmi, som po jednom reklamnom hite na trhu – siahla. Dúfala som v hebký čokoládový zamat. Výsledok bol ohromujúci. A najmä desivý. Vlasy mali tragický čierno-hnedý odtieň a pomedzi ne hrozivo presvitali „nahnedlé, zle opálené“ šediny.

Siahla som po nožniciach a účes vylepšila krátkym strihom. Bolo to hrozné, slovami mojej mamy – „kriminálne“! Študenti v škole si ma obzerali a nedokázali zatajiť údiv nad mojím „mladistvým“ rockerským lookom. Keď vlasy narástli do bezpečnej dĺžky, vybrala som sa za kaderníčkou. Keď ma zazrela vybuchla so smiechom: „To čo ste si spravili?“  Bola som šťastná, že som aspoň niekomu vylepšila náladu a rovnako som však dúfala, že ona vylepší moju hlavu. A vylepšila! Z kaderníctva som odchádzala s veľmi svetlým melírom a cítila som ako nežná blondínka. Premýšľala som nad šancami, ktoré budem mať u mužského pokolenia. Žiaľ, ani  bledučké „nevinné“ vlásky nedokážu potlačiť moju búrlivú myseľ a vášnivého ducha. Ale kým som neprehovorím, svetlé vlasy robia zázraky...

Zrkadlo a nálada boli pár dní ku mne milosrdnejšie, až do okamihu, kým som nezačala skúmať stav svojho chrupu. Najmä, ak ma krivé a zažltnuté zuby už dlhší čas pobolievali. A vyštartovala som k zubárovi. Sympatický zubár ma upokojujúco usadil a opýtal sa: „Čo ste taká smutná?“ Mohla som si vymyslieť zopár spoločenských lží, ale pravdou je, že u lekárov vždy onemiem, tak som iba otvorila ústa. Zubár mi zastrčil k ďasnám malú kameru a ja som na obrazovke so zdesením sledovala zničený chrup. Lekár nekončene pokojným hlasom diktoval sestričke nájdené kazy, ktoré bude treba „riešiť“. Bolo ich vyše desať, predbežne. 

A tak som si ďalších päť mesiacov disciplinovane „užívala“ v zubárskom kresle. Za obeť padli dve osmičky (vpravo hore a dole vľavo) a množstvo eur. Avšak konečne mám pocit, že ktosi sa v mojich zuboch orientuje profesionálne! A ja som sa profesionálne naučila umývať zuby (len mäkká kefka prosím, krúživým pohybom zdola masírujeme ďasná a všetko päťkrát!), taktiež si rozleptávať zuby štipľavou ústnou vodou, šparchať si pomedzi ne hnusnými štetinami a dúfať, že som zabránila ďalšiemu kazu. S nostalgiou myslím na jednoduché detské časy, keď sme počas prestávok mávali v škole povinnú fluorizáciu chrupu. Do plastových pohárov nám zdravotná sestra naliala žieravinu, s ktorou sme si mali dobrovoľne vypláchnuť ústa. Zdravotníčka verila, že nám spevnie sklovina zubov, väčšina detí však nie. Chalani tento hnusný mok vylievali rovno do umývadiel, prípadne tekutinu natiahli do striekačiek a cez „vyučko“ ju špliechali spolužiačkam do vlasov. Bez žieraviny či s ňou, v minulom storočí sme mali celkom pevné zuby a nikto sa veľmi nevzrušoval nad tým, či sú biele, alebo zdravo detsky žlté.

Ako som si teda vylepšovala vonkajší imidž, takmer som zabúdala na bolesti kĺbov, chrbtice a svalov, ktoré sa ozývali v nečakaných chvíľach. Pri práci s počítačom, upratovaní, nosení desaťkilogramových nákupov v rukách či v spánku. Aby som však bola objektívna, moja kamarátka reuma, mi už pred dvadsiatimi rokmi vravela: „Dievča, musíš cvičiť, inak zle dopadneš!“ Pravdou je, že otravnú „kamošku“ som občas oklamala pokusmi o telocvik, rehabilitáciami, plávaním v mori, ale najmä tabletkami proti bolesti. Nikdy som však nebola v cvičení svojho ochabnutého tela dôsledná. Nie, netrpím nadváhou, jednoducho, mám voči športu tichý odpor. Slovom nenarodila som sa s výstrednými športovými bunkami.

„Masáže!“ Napadlo ma nad ránom, keď som si vzala ďalší aspirín na strnulú boľavú šiju. Áno, tie mi pomôžu. S obavami som si teda vybrala prvý termín. Energická, veselá masérka zavelila: „No, nech sa páči, tak sa pozrieme na vás!“ Odovzdane som sa zvalila na masérsky stôl a päť minút som „predýchávala dobré správy“. Stuhnuté, skrátené, oslabené, vykrivené. Oznamovala mi masérka diagnózu. A potom to začalo. Drobné žieňa s nesmiernou silou, vyše pol hodiny, bojovalo s mojimi mizernými svalmi.  „Dýchajte, dýchajte, keď to bolí, “ povzbudzovala ma. Aj by som bola dýchala, ale nos som mala vtlačený do diery v masážnom stole, krv sa mi nahrnula do líc a chvíľami sa mi dvíhal žalúdok. V tom som pocítila akési prisatie na krížoch. Áno, to bolo tajomné „bankovanie“. Masérka krúžila nado mnou, ohňom a šermovala s bankami. Priliepala a odliepala ich odo mňa ako žuvačku.

Prvú masáž som mala za sebou! A zvyšok večera som strávila ležaním a zisťovaním, či moje telo je schopné života a do akej miery. Napriek bolestnej skúsenosti som si masáž obľúbila. Počas ďalších týždňov ma neúnavná masérka záhadným spôsobom vracala do života, naprávala stavce, radostne tĺkla do stuhnutého svalstva. Statočne som znášala jej mučivé hmaty a statočne som doma skuvíňala. Avšak každým dňom som cítila prílev novej energie a radosti. Dnes už viem, že moja zázračná masérka mi zmenila život. V závere prvej fázy mi však rezolútne oznámila: „Ak nebudete cvičiť, je moja práca zbytočná!“ Nechcela som ju sklamať, preto som začala rozmýšľať, čo podniknem.  Z knižnice som vytiahla zdravotnú literatúru – Zbavte sa bolesti chrbtice! alebo Pohybom k večnej mladosti!  a pokúsila sa napodobniť pár cvikov. Moja depresia narastala s každým pohybom, najmä, ak som nedočiahla rukami ani ku kolenám, nohy som nevládala odlepiť od zeme, a to ani pod vnútornými hrozbami a nadávkami. Telo mi jednoznačne vyslalo signál: „Zbláznila si sa? Nechaj ma na pokoji, chceš ma vari zabiť?“ Tak som svoje urazené telo starostlivo uložila na pohovku pred televízor a premýšľala nad svojou ťaživou budúcnosťou.

Ráno som sa rozhodla. Pôjdem si zaplávať. A vyštartovala som do jednej z dvoch bratislavských plavární. Slečna na recepcii mi otrávene oznámila, že počas prázdnin je zatvorené. Nevzdávala som sa. A čo nejaké skupinové cvičenie? „Vedľa je fitness, skúste tam,“ povzbudil ma  mladý brigádnik za okienkom. Tak som teda zašla za roh  a vkročila do „fitka“. Prvý raz vo svojom dlhom a starom živote! V obrovskej hale plnej strašidelných strojov sedeli dve trénerky. Usmiata opálená cvičiteľka okamžite odhalila zdroj hrôzy v mojej mysli. Vybrala som si teda nenáročný (!) program Pevné svalstvo. Večer som si s úzkosťou do igelitky zabalila „telesnú“ – nové tepláky a tričko z trhu, staré nepoužívané tenisky a pomodlila som sa. Už to začínalo byť vážne!

V krásny letný deň som plná radostného odhodlania vyrazila do „fitka“. Potešilo ma, že zostava v skupine sa blížila k vyššej vekovej hranici. Avšak so zahanbením som po prvých tónoch hudby a príkazoch trénerky pochopila, že na veku nezáleží. Lapala som po dychu, vlastný pot ma neúprosne sprchoval a starší cvičenci s ľahkosťou akrobatov dvíhali panvy, krúžili vo vzduchu nohami, skákali, zvíjali sa ako hady. Ďalšia potupná skúsenosť. Keď som po hodine pomaly vstávala z podložky, trénerka zašepkala: „Držali ste sa statočne!“ Moja mokrá tvár jej bola vďačná.

A tak mám pred sebou ďalšie hodiny cvičenia. Dúfam, že získam aspoň jednu medailu, a to jednotku z telesnej výchovy! Tú si však zapíšem sama. Jedno je však isté, že všetci učitelia telocviku zo základnej aj strednej školy, by boli na mňa hrdí!

Budem mať teda štyridsať. A moje telo to dávno vie... A čo moja duša? O nej hovorievam, že má viac ako sto rokov. Preto sa iba tíško usmieva nad súbojom, ktorý zvádzam s telesnou schránkou a pozemským časom. A pýta sa ma: „Zmúdrela si aspoň trochu?“ Uvidíme!

Foto na titulke: Flickr