V posledný novembrový týždeň som ako väčšina poctivých gazdiniek piekla medovníky. Podvečer som víťazoslávne  na stôl položila posledný plech a chutné bucľaté srdiečka, stromčeky a rybičky som s láskou ukladala do krabíc. Svoj úspech som sa rozhodla osláviť silnou kávou, keď som začula čudné kašľanie. Vychádzalo z potrubia v kuchynskom dreze. Odtok si ešte raz poriadne odkašľal, potom asi trikrát odgrgol a vzápätí mu prišlo nevoľno. Drez rýchlosťou blesku zaplnil obsah neidentifikovateľného pôvodu a zápachu.

V prvom záchvate paniky som sa pustila do pumpovania, do odtoku som naliala dva litre octu a vysypala pol kilogramu soli. Táto kombinácia sa mi zdala účinná. Čudná zmes sa na okamih predsa len vytratila v potrubí, no nie nadlho. Vôňu čerstvých medovníkov definitívne prekryla kyslá aróma. Čo sa dá robiť, na pomoc musia prísť odborníci. A veru prišli, ale čosi pred polnocou. Ľudovo nazývaní „krtkári“ na svoje ospravedlnenie iba povedali: „Paninko, je pred Vánocami, tak čo čudujete.“ Nie, môj údiv naplnil iba pohľad na účet. Avšak odtok fungoval, a tak som z posledných síl, do tretej nad ránom, umývala riad.

O pár dní sa mi vianočná nálada vrátila a rozhodla som sa pre tradičné a väčšinou aj zbytočné upratovanie. Zvesila som záclony a závesy a počítala minúty, ktoré mi ostávali na ďalšie ušľachtilé domáce práce. Bytom zneli vianočné piesne, a tak som nevenovala veľkú pozornosť divnému vrčaniu. Až po chvíli som zistila, že práčka ku mne vysiela prosebné signály: „Zastav ma, som chorá, umieram!“ Náhlemu skonu som teda musela radikálne zabrániť. Ale jednoduché to nebolo. Po dobrej polhodine sa mi pomocou kliešťov a kladiva podarilo vypáčiť príklop a vytiahnuť mokré závesy z práčky. Bolo jasné, že som opäť odkázaná na pomoc odborníka. Opravára mi zohnal známy taxikár, prostredníctvom strýka svojej babky, preto som dúfala, že „otec práčkár“ ma nezoderie z kože, teda z peňazí. Ale mýlila som sa. Môj predvianočný rozpočet sa značne stenčil.

Ani to mi však nebránilo pokračovať vo sviatočných prípravách. Zaprášené koberce priam žobronili o tepovanie, tak som otvorila skrinku za toaletou, kde svoje zázračné prístroje ukrývam. „Cvrk, cink, cvrk“. To nebol zvuk prichádzajúcej sms-ky, ale varovný výstrel pred blížiacou sa potopou. Voda ticho, no nekompromisne padala z nádrže nad toaletou a v skrinke podmáčala náradie, pracie prostriedky, metly, hrable a dosky. Skoro som si vykrútila krk, kým som objavila zväčšujúcu sa trhlinu. Katastrofe mohla zabrániť iba havarijná služba. Chlapci doleteli ako šípy a takmer bez slova obhliadli miesto činu a začali konať. A tak som sa o tri hodiny už tešila z bieloskvúceho sa potrubia, fungujúceho splachovača a nechcenej brigády vo veľmi stiesnených priestoroch.

Do Vianoc ostávali asi dva týždne a ja som opäť prekonávala svoje osobné rekordy v pečení. Cesto na vanilkové rožteky si pokojne odfukovalo v chladničke a ja som rozohrievala rúru v sporáku. V tom som pocítila silne šíriaci sa zápach plynu. Zovrela ma úzkosť. Sused z prvého poschodia mi radil: „Zavolajte hasičov!“ Krstná mama ma posielala na správu bytu. A kamarátka bola ochotná okamžite vyštartovať a kúpiť mi nový sporák sama. Ich dobré rady boli márne, najmä ak som zistila, že tieto „špecifické“ prípady riešia len súkromníci zameraní na opravu plynových spotrebičov. Po dvadsiatich telefonátoch na rôzne mobilné čísla, v ktorých som nariekala, prosíkala, skuvíňala, domáhala sa práv spotrebiteľa a úbohého občana v núdzi, sa konečne nado mnou zľutoval Arpi. „Nebojte sa, o chvíľu som u vás!“ Jeho slová zneli ako najlepší vianočný song.

Keď som však vo dverách zazrela šťúpleho chatrného chlapíka, zmocnili sa ma obavy, ako si poradí s plynovou obludou. Ale obavy boli zbytočné. Arpi poklepkal sporák po zadku a s ľahkosťou svalovca odtiahol starý plech od steny a zhíkol: „Prívod je uvoľnený, veď to mohlo vybuchnúť!“ Nedokázala som však uvažovať nad počtom možných obetí, iba som napäto sledovala Arpiho, ako dôsledne odpája celé vedenie. „Chce to nový sporák, vyberte si!“ A tresol na stôl, plný múky a cukru, katalóg. Po desiatich minútach sme nového člena domácnosti vybrali. „A teraz pekne umývajte. Tá zlepená špina na kachličkách musí preč. Nech je všetko čisté, kým priveziem nový sporák!“ Tak zneli posledné príkazy Arpiho.

Namiesto spamätávania sa zo šoku, padla som na kolená a šesť hodín som zoškrábavala zlepence z kachličiek a dlážky. Pomáhala som si nožíkom, Savom, šmirgľom, drapľavou špongiou a litrami vriacej vody. Úspech bol zaručený! Najmä čo sa týkalo mojich zničených rúk a krvavých odrenín. Zaspávala som ubitá, no s vedomím statočného zápasu so životom!

Až ráno som zistila, že som bez sporáka. Presnejšie, nemohla som si uvariť kávu. Siahla som teda po alternatívnom zdroji – bakelitovej kanvici na elektrický prúd a zaliala si instantnú kávu. Fuj! A ešte raz fuj. Moja mama, chýrna to znalkyňa dobrej silnej kávy, ma od útlej mladosti zaúčala do tajov zázračnej maďarskej a talianskej presso kávy. Bola som zvyknutá na vyšší štandard a nemohla som sa zmieriť s faktom, že ostanem bez „skutočnej“ kávy. Aj moje telo si pýtalo svoje. Oči zlepené od úvahy neprebrala ani tretia šálky podradnej čiernej žbrndy, preto som musela čosi podniknúť.

A tak som do blízkej reštaurácie vyrazila s termoskou. „Prosím si sem päť presso káv bez mlieka, “ zaúpela som. Čašníčka neverila vlastným ušiam, preto zavolala vedúceho. Vysoký fúzač rýchlo pochopil môj problém a termosku mi vrchovate naplnil lahodným mokom. Tento rituál sa opakoval asi týždeň.

„Pani, sporák bude dnes o tretej,“ nadšene mi oznamoval Arpi do telefónu. Zachvela som sa radosťou. Koniec môjho utrpenia sa blíži. Chatrný Arpi šikovne vyvliekol sporák po schodoch, s uspokojením skontroloval stupeň čistoty kachličiek a začal krásavca rozbaľovať. „Poď sem maličký, tu si pekne sedkaj,“ prihováral sa mu. A potom mi dôsledne ako  školáčke vysvetľoval, ako sa mám o sporák starať, ako ho mám umývať, ako mám krútiť gombíkmi. Moje rozpaky však ustúpili, keď som zistila, že „maličký“ naozaj dokáže variť a piecť. „A starajte sa mi o neho,“ so slzami v očiach sa lúčil Arpi s novým sporákom, akoby to bolo dáke šteňa, ktoré zveruje do rúk nehodnej osobe. Sľúbila som mu, že „maličkého“ budem opatrovať, nech sa nebojí. „Prídem vás oboch skontrolovať,“ zastrájal sa Arpi vo dverách, smutne vlečúc za sebou kufrík s náradím.

 Vianoce sa definitívne priblížili a ja som dúfala, že všetky predsviatočné pohromy som už vyčerpala. Vybrala som sa teda spokojne na trh po vianočný stromček a tešila sa, ako ďalší deň strávim zdobením „pichľavca“ medovníkmi a slamenými ozdobami. Mala som šťastie! Na trhu iba na mňa čakala drobná borovica, ktorá ma priam prosila, aby som ju nenechala  napospas mrznúcemu dažďu. Pred dverami do bytu som ju nežne oprela a zašepkala: „Už sme doma! Bude sa ti tu páčiť.“

Bezpečnostné dvere sa však nepohli. Stŕpla som. V slabom osvetlení som na schodišti zisťovala, či kľúč nie je pokrivený. Nebol. Rozhodla som sa použiť násilie. Lomcovala som kľučkou, kopala do dverí, krútila kľúčom. Konečne! Kľúč predsa len zámkom pohol. Bola som v bezpečí! Stromček som bez varovania a vianočného sentimentu hodila do vane a vrátila sa k zápasu s dverami. Zámok sa zadrhával. Noc som teda  prežila s nezamknutými dverami. O dva dni sa mi podarilo uprosiť chlapíka, ktorý kedysi predával bezpečnostné dvere, no dnes sa živí ako referent v poisťovni. Jeho profesijné predpoklady neboli veľmi silné, avšak zatienili strach, ktorý som prežívala pri každom odchode z bytu.

„Dvere sú ťažké, padá vám zárubňa, je to slabý plech, nie je to vystužené!“ Oznámil mi poisťovák Jozef. „Poviem otcovi, aby sa tu zajtra zastavil, on sa vyzná, spraví s tým čosi,“ znel jeho verdikt. Jozef starší sa naozaj dostavil, do steny zatĺkol akési skoby a moje dvere opäť fungovali.

Bola sa som fyzicky aj psychicky na dne. Na Štedrý deň som spočítala všetky katastrofické výdavky a výšku sumy si napísala na papier. Vložila som ju do obálky a položila pod vyzdobenú borovicu. Na otázku blízkeho príbuzenstva, že čo som dostala pod stromček, som radšej neodpovedala... V posledný deň roka som vzala do rúk baterku a písací blok a urobila previerku životnosti spotrebičov, vodomerov, poistiek a elektroinštalácie. Je to jasné, do budúcich Vianoc ma čaká množstvo práce!

Foto na titulke: Flickr