Iba tiché vrstvy, nánosy prázdna, skrytých snov, stratených priesečníkov, ťaživej mysle. Rána sú vždy neisté a zároveň plné nádeje, ako aj prízrakov, čo sa stane a nestane. Horúca káva, minerálka, cigareta, prvá SMS-ka. Moje rána. Bez zvukov bytia. Kolesá áut sa šuchocú v danom rytme, nevnímam ich posuny. Srdce ešte mlčí. No o chvíľu sa ma opäť opýta. Nástojčivo, dobiedzavo, presne. A potom znova a znova. Až kým ma dostatočne nevydesí. A som opäť sama. Neprítomne sa obliekam do dňa, neprítomne maľujem čiarky na tvár, vylepšujem starnúcu pokožku. Iba pehy mi pripomenú, že kedysi som bola... Jasná, slnečná, plná energie a napätia. Len vybuchnúť. Do slov, do života, do lásky.

Snažím sa sústrediť. Na povinné pohyby. Znechutene obliekam vrstvy. Náhlim sa, aby som rozohnala sivé oči. Tak odháňam ticho. Som ako vo sne, dlhom, únavnom, nekonečnom sne. Pulz cítiť, ale srdce je prázdne. Ako ruky. Aké patetické! Čakám, stále čakám, už roky čakám, kým sa prebudím zo zlého a desivého sna. Spánok nie je uzdravujúci, neodnáša staré mory, úzkosti, prehry, zlyhania. Neodnáša ani tlak, urážky. Zlo iba konzervuje. Zamotáva ho do nových dátumov, nových sekúnd, prekrýva farbami a dychom. A ja spím. V zovretí, samote, strachu. Spím. Mučivý nekonečný spánok.

Zatváram dvere, zhasínam svetlo, ustupujem. Nie, dnes to tak nebolí. Ranu som utíšila modlitbou, aspoň na pár hodín. S hraným optimizmom vchádzam do ulíc, špinavých, dotlčených ulíc, plných rovnako dotlčených tvárí. Sledujem pery, otvárajú sa, špúlia, poťahujú kútikmi, syčia, smejú sa, hromžia. A niektoré sa oddávajú bozkom. Z lásky, z nehy, z povinnosti. Na rozlúčku, na pamiatku, pre pocit istoty a bezpečia. Niektoré bozky nemajú majiteľa ani adresáta. Poletujú ponad olúpené stromy, vyblednutú zem, pomedzi dokrčené papiere a sny. A občas unavené pristanú. Na dlani, očiach, rukách mladých milencov. A na spánkoch detí. Stratené bozky. V čase, priestore. A pritom sú také sladké, nežné, poddajné,  mäkké, náruživé. Stratené bozky.

Deň sa pomaly roztvára. Ďalšia káva, povinná jazda zdvorilostných fráz, zopár starých fórov. Dve kocky cukru, minerálka, kúsok čokolády. Klišé. Nie, prosím nie, žiadne podrobnosti. Áno, mám sa zle. Poteší odpoveď? Tvár naťahujem do známej formy. Hlas si posadím o dva tóny nižšie. Musím byť dôležitá a vážna. Aké smiešne! Nie, nič sa nezmenilo. Ani sa nezmení. Ja sa nezmením. Kedysi som sa bála odokryť svoje vnútro, aby sa mi neušiel výsmech. Dnes je moje ja – nudné, sivé a bez vášne. Nemám čo skrývať. Moje tajomstvá sa rozpŕchli do písmen, do signálov, stratili čaro a energiu. Svet je obsypaný odhaleniami, je úplne nahý, necudný, plný detailov. Túžby a viny, želania a skutky, chlípnosti a zrady, lásky a zatrpknutia sú obnažené, pohodené na lesklom chladivom, klzkom saténe. Sú absolútne dostupné. Stačí si vybrať, nabrať, koľko len hrdlo ráči! Ukojiť svoje prázdno, svoju apatiu, svoju impotenciu, svoju nudu. Zohriať sa v cudzom šťastí a nešťastí. Pohladiť svoj i cudzí rozkrok. Potešiť si ego. A neosobne sa zasmiať.

Dívam sa na ľudí ako si vláčia svoje cintoríny so sebou. Cintoríny citov. Bez kvetov, bez krížov, bez sĺz. Nedokážu plakať. Mŕtve tmavé miesta majú priamo v srdci.  Sami si vypálili čierne kruhy. Odohnali milovanú bytosť. Dcéru, syna, manželku, milenca, druha. Ostali z nich iba figúrky. S dierou od srdca až k bruchu. Môžete cez ňu prestrčiť ruku či kovovú tyč. A pokojne si tieto mŕtve duše navliekať. Reťaz z handrových bábik má svoje meno. Niekto tomu hovorí stádo. Iný národ. Alebo ľud krajiny. To nie je podstatné. Desivé je, že reťaz je čoraz hustejšia...

Obedná pauza. Menu za tri eurá. Výber až z troch jedál. Aké šťastie! A čo víkend? Deti sú v poriadku? Nie, dnes pôjdem trochu „šopovať“, chcem nové oblečko na jar, vieš, také „trendy“. Každodenná konverzácia. Nič vážne, nič dôležité. Tak sa maj. Chutná vata predelí prázdno.

Sedím pri stole. Sama. Občas si ku mne prisadia akési ústa. Nech len rozprávajú. Bla, bla, bla. Viem, nie je to zlý človek. Iba ma nudí. Smrteľne ma nudí – tým obrovským dutým prázdnom, ktoré rozlieva okolo seba. Vôňa bezduchosti je absolútna. Občas k nemu vystrelím tón, len tak, aby som ho podráždila a sebe urobila radosť. Tón sa chvíľu zvíja nad jeho hlavou, šuchne sa okolo uší a potom mu padne do taniera. Dobrú chuť!

Nohy ma odnesú opäť do práce. Paralelne vnímam zvuky topánok, tašiek, vzdychy a šepot. Smiech takmer nepočuť. Vari sa všetci zbláznili do smútku? Chcem prísť k prvej tvári a nasilu jej roztiahnuť ústa! Smej sa! No tak sa už zasmej! Namiesto smiechu iba studený nos, cencúľ odmeranosti. Napriek tomu rozháňam okolo seba rukami a vetami, chcem vdýchnuť štipku humoru, štipku sarkazmu a irónie do monotónnych duší. Som vyčerpaná. Nedarí sa mi. Nosy sa mierne prikrčili, urazene potiahli sople. Nozdry sa zúžili a znenávideli ma. Kolegyňa, toto je pracovisko, tu sa nežartuje! Kolegyňa, áno, toto aj tamten  svet – je bez parfémov, bez alergénov. Bez reakcií. Nemôže podráždiť a nemôže sa NECHAŤ podráždiť!

Tak teda pracujem. Dôstojne. Precízne. Bez emócií. Aká som len statočná! Idiotsky statočná.

Do dverí vstúpi mladá duša. Chutná, pestrofarebná, strapatá, odvážna. Nové hormóny jej dodávajú šťavu, vtip, zmysel pre neskutočno. Táto duša je permanentne zamilovaná. Najradšej by som ju objala. Konečne ktosi živý! Ktosi, kto ešte rozumie sebe a náznakom bytia. Som fascinovaná úprimnosťou, detskou živelnosťou, odmietaním konvencií. Naše tóny si rozumejú. Aj bez slov. Najradšej by sme strhli všetky múry, spálili všetku hlúposť a otupenosť. Rozbili zákony a dané rytmy. Bolo by to krásne. Bolo by to živé...

Mladá duša odišla. V pracovni ostala po nej jemná žiara. Stopa nádeje. Aj slnku dodala odvahu. Obézne oblaky vyschli a ulice si rozopli bundy. Všetko je v poriadku. Aspoň na okamih.

Doručená pošta, odoslaná pošta. Tisícky mailov. Pokusy o zmysluplnú konverzáciu. Pokusy o príkazy, zákazy, domáce úlohy, pozdravy. Priveľmi dôverné, priveľmi osobné. V neviditeľnej sieti nachádzame sebapotvrdenie. Naskakujú nám písmenká, pocity, túžby. Aj bez diakritiky sme opäť ľuďmi. S fantáziou, zmyselnosťou. Stretávame staré slová, staré pojmy, starých priateľov. Posielame si obrázky, vety. Sme uvoľnení, bez zábran a tiaží.  Sme in, sme trendy, sme free! Virtuálne spojenie nám jednoducho robí dobre... Ale telo – naše telo vie o tom svoje.

Odpájam sa od siete, budovy, ulice. Opäť mám svoje pravé meno, svoje roky, svoju tvár. Všetko je zabudnuté. Rozsypané do časov. Prechádzam cez ne, spájam a napájam ich, vedomá si blízkosti bytia. Straty bytia. Ohrozenia bytia. Strážim si tie chvíle. A ukladám ich do pamäte, ktorú nestratím. Do pamäte srdca. Dotýkam sa ťa. Znova a znova. Prsty, dlane, ústa. Tvoje, moje. Naše. Znovuzrodenie lásky.

Noc nebude tmavá. Nebude desivá a nekonečná. Bude pokojná a uzdravujúca. Aspoň pre jedno nové ráno.