Milovaný Bože, slová mi tíchnu v hluku dní a ja Ti nestačím ďakovať za milosť, ktorú mi dávaš, žehnáš ma ňou a sprevádzaš. Vďaka Ti! Amen.

Dnes podvečer horelo nebo, slnko malo rozpálenú tvár, lebo sa opäť vracia z ciest, a tak do vianočného času rozhodilo plamene a oblaky sa rozutekali do vrchov... A tak v desivej ťažkej hmle bolo dobre vidieť na utajené bolesti, neodpustenia i viny. Na rozbité životy, vzťahy a sny. Hmla padala v drobivom daždi a vzápätí sa vracala ako para do nebies a zo zeme pozbierala množstvo našich vzdychov, krikov, želaní...Vianoce žiaria ako dieťa a pripomínajú tvár Tvojho dieťaťa, ktoré keď vyrastie stane sa oporou celého sveta. Stĺpom do nebies. A predsa bude to nádherné Božie dieťa zranené, potupené, ukrižované. Ale nádej večného života bude predsa len naplnená. Lebo Boh svoje milované dieťa vzkriesil, aby všetky Jeho milované deti zeme – žili.

Vianoce sú odleskom detstva, tajomstva, nádeje a sna. A radosťou. A pripomínajú, že my, Jeho milované deti, ktoré sa stratili vo svete, stále potrebujú čiusi ruku, aby ich priviedla k Nemu späť. Potrebujú ruku veľkého Božieho Syna, ruku Boha.

Zima prišla priskoro, chlad vrástol do zeme prv, než opadlo pravé strapaté lístie. Mráz sa rýchlo zadrel do kôry stromov a nebo má nové odkazy plaču, bied, a ľudských neistôt. Žijeme... a tvoríme nove mapy mocností a ideálov.

Medová sviečka vonia do ihličia a kmeň vianočného stromčeka má už zopár trhlín, ale zdá sa, že srdce je celé... Lebo žiari. Ticho mi padá do dlane a trochu ma štípe. Ešte sú Vianoce, malá strapatá borovica vonia kúskom detskej maľby. Všetci ju nosíme v očiach, keď  trblietavo zdobíme príbytky.

Medovníky majú bacuľaté brušká, vanilkové rožteky sú sypké a krehké a medvedie labky voňajú zaoceánskym snom – korením. Na vianočnom stole sa snívajú rôzne vône sveta. S orechovým a makovým závinom sa mi sníma hora, kam tam málo chodím, a predsa presne rozpoznávam  ten úžas, ktorý pociťujem, keď sa dívam na stromy. A vyšité biele kvety na obruse vniesli do izby slávnostný chlad, akýsi pátos. Sen sa zmenilo v plátno. Bolo utkané nebom, slnkom, zemou, Tebou. Vianočný čas...

Éter, slová, zvuky, ohlušujúce zvuky hudby, rytmov a priesečníkov výpovedí, hlasy, hlasy, hlasy.... hlučno, prihlučno na jedno rozpamätávanie. Človek s batohmi človeka, seba. Aj o tom sú Vianoce. O hľadaní svojej podstaty, svojich koreňov, svojho začlenenia. O nachádzaní a prázdne, ktoré pociťujeme, keď sa nám blízki vytratili.

Vianočná ruža má jemné listy a červené rozosmiate ústa.  Kupujem si ju do bytu už roky. Niekedy jej červený úsmev vydrží až do jari. A koľko vianočná radosť?

Slnko sa  náhle vrátilo a ožiarilo stenu. Visí mi na nej obraz dreveného kostolíka, i nad ním vychádza slnko, akoby naposledy chcelo ožiariť tú hynúcu krásu dreva a šľachetnosti diela. A tak mi naň žiari a mne žiari duša v ňom.

Je pokojný večer, svätá noc doznela. Narodil sa malý Ježiš. No mňa trápi ľudský hlas, ktorý reve do ticha – Šťastné a veselé!  A ja v srdci pýtam: Zrodil sa Kristus v nás?