Zranená zem sa mi díva do očí, dvíham tie staré listy a vráskavé odkazy umierania. Vyberám z nej tŕne – papier, špinu, kov.  Zem sa mi díva  do očí a keď sa jej ľahšie dýcha, tak mi zavonia. Tou mámivou vznešenou vôňou tepla, slnka a dobroty. Och, koľko sme jej dlžní.

Päť šípových ruží na stonke, päť dokonalých tónov. Päť ružových ruží mi dýcha do očí. Jedna je ešte ukrytá v puku a chce mi povedať, že život je ako ruža s tŕňmi, no vie byť krásny.

Letný večer rozpráva. Bežíme Slovenskom, oblým, rozospatým, čerstvým a voňavým. Trochu neistým a domáckym. Hľa, stará škola, rok 1920. Vytlčené okná, iba sen o detskej vrave, písankách a mocnom múdrom hlase učiteľa. Iba kdesi v kúte sa krčí nota starej piesne.

Kríže, písmená, zlaté srdcia. Na tácke luxus, vášeň a lesk. Márnivé svetlá, čísla v srdci a i v hlave. Tisneme sa popri sebe ako očíslované „ľudské stádo“. S kódmi vstávame, líhame, kráčame. Sme označkovaní čiarovým kódom, cenou pre svet.

Dve, tri, štyri srdcia. Naše srdcia. Dôverčivé, snivé, milujúce. Rozožierané prítomnosťou, útekmi, zradami, pádmi a novými výzvami. A v noci – len súdy svedomia. Divné bezmenné chvíle. Analyzujeme v nich bytie. Vlastné tiene. Sklamania a prázdne slová. Milosrdne svitá. Deň má ešte nádej. A my?

Starý svet stíchol a  nové dni ešte nebolia. Všetko je zvinuté v zemi a nádeji, v pocitoch a snoch, v túžbach a chceniach. Staré riadky našli svoj tvar, svoje miesto a nové sa len rodia, kdesi v mysli. A v srdci doznievajú želania, ktorými nás zahrnuli naši blízki, keď sme stáli na prahu nového roka.

Možno sme počas uplynulých dvadsiatich rokoch, v rámci obnovenia náboženskej slobody, hovorili viac o milosrdenstve, o láskavej náruči Krista, o zmierení s Bohom a zmierení s vlastným bytím. V tomto procese zmierenia, ktorý určite zohral významnú úlohu, sme si akosi nevšimli, že čas sveta sa posunul kamsi inam.

Tá rana bola otvorená. Tmavá, červená, hlboká. Nekrvácala. Iba ostávala nezahojená. Cítila som ju v duši. V srdci, v tele. Akoby sa mi ňou otvárali iné rany, staré jazvy, staré spomienky, staré bytie. Akoby sa do nej preskupovali iné rany. Iné drásajúce pocity, iné viny, iné údery, iné strachy.

Vraciam sa na hrany a tancujem ďalej. Som divoká a neúprosná. Milujem a padám. Žehnám a prosím. Modlím sa a kričím. Bežím a vraciam sa. Lebo to je môj život. Všetko alebo nič. Láska alebo smrť. Život alebo smrť. A láska a život u mňa jedno je.

Uvedomujem si, ako som žila či nežila. Precitám. Dýcham. Nanovo. Opäť dýcham. A túžim byť ešte viac slobodná, vzlietnuť, preťať to staré lano, starý hnev, staré puto. A viem, že to dokážem. Lebo Boh ma oslobodil.