„A ja budem prosiť Otca, a dá vám iného Radcu, aby bol s vami až naveky – Ducha pravdy, ktorého svet nemôže prijať, pretože Ho nevidí, ani nepozná. Vy Ho poznáte, pretože pri vás ostáva a bude vo vás.“
J 14, 16 – 17

Naše mestá sa menia v divokú rieku najrozmanitejších osudov. A my si všímame viac cudzincov, prisťahovalcov či ľudí bez prístrešia. Oni a my, my a oni. Hoci sa strácajú hranice štátov, hranice v ľudských mysliach často ostávajú. Som však presvedčená, že ich životné príbehy by mohli byť aj našimi. A vo svojej ľudskej podstate aj sú.

Večnosť. Rozjímajú o nej teológovia aj poéti. V ktorejsi básni som napísala, že vo večnosti budem slobodná.  Avšak večnosť – táto vzdialená veličina má občas svoje obrazy aj v realite. Dnes som zažila okamih, ktorý bol absolútne prepojený s mojou prítomnosťou, minulosťou i budúcnosťou. Cítila som ako sa Boh sklonil k mojej rozbitej duši, keď som Ho prosila o zmenu v živote.

Dnes sa nechcem dotýkať vecí, ktoré nemajú tvar, trvanlivosť ani charakter. Dnes sa nechcem sýtiť pohľadom na obal, ktorý ukrýva prázdno. Dnes sa chcem dívať do neba. A popritom sa dotýkať teplej sypkej hliny, v ktorej pulzuje život.

Viem ako vonia život. Sladko, korenisto. Občas trpko. A občas je bez vône. Jeho vôňa sa podobá okamihom, ktoré si ukladám v srdci. Dôkladne si vyberám. Niektoré si to zaslúžia, iné nie. No vždy rozhodne akýsi pocit pravdivosti.

Je koniec roka. Skutky a slová už našli svoje miesto. Niekam som posunula svoj čas či čas posunul mňa. Dnes už nič nemožno opraviť či zlepšiť. Dobré i zlé, všetko je za nami. Cítim voči životu úctu a som Bohu vďačná za dni, ktoré mi pripravil.

Máte radi ľudí? Možno by ste dnes takúto otázku ani nečakali. Akosi automaticky sme presvedčení o tom, že ľudia nás majú – musia mať radi. Lebo sme zdraví, lebo patríme do rodiny, lebo sme pekní, lebo sme úspešní, lebo o niečom dôležitom rozhodujeme, lebo nás svet potrebuje. Jednoducho sme presvedčení o tom, že ostatní ľudia nás musia mať radi.

Boli dni, keď som mlčala. A boli dni, keď som hovorila priveľa. Boli dni, keď som intenzívne cítila lásku, šťastie, radosť, úspech. A boli dni, keď som cítila len akési dunivé prázdno.

Nedávno som bola prítomná pri rozhovore o mladých ľuďoch. Aktéri diskusie kriticky hodnotili dnešnú mládež z rôznych aspektov. Väčšina z nich tvorila strednú generáciu a napokon vysvitlo, že väčšina z nich je aj rodičmi. Avšak prostredníctvom kritiky mladých ľudí, teda aj vlastných detí, hodnotili našu prítomnosť.

Dnes myslím na mojich priateľov, na ich tváre, na ich lásku, na ich záujem o mňa. A myslím na ich starosti, na ich úspechy. A obdivujem ich vnútornú silu, s ktorou vchádzajú do nových dní, aby ich prežili čo najlepšie.