Vo večnosti slobodná je názov novej básnickej zbierky spisovateľky a publicistky Evy Bachletovej. Knižný titul je výberom z jej duchovnej poézie a autorka ho venovala 500. výročiu reformácie. Eva Bachletová sa prvýkrát čitateľom predstavuje samostatnou básnickou zbierkou z oblasti duchovnej tvorby.

Slovenský hudobný skladateľ Víťazoslav Kubička pripravuje k blížiacemu sa 500. výročiu reformácie novú duchovnú operu s názvom Hrad prepevný – venovanú osobnosti Martina Luthera s akcentom na Kristovo posolstvo ľudstvu.

Leto začalo príšernými horúčavami, ktoré som sa snažila zmierniť v byte novou klimatizáciou. Teda presnejšie – prenosnou. Rúru som strčila do otvoreného okna, za ktorým bolo slabých 37 stupňov v tieni a nastavila teplotu osviežujúceho vzduchu na 20. Viem, že je to nezdravé, ale moje zdravie si to vyžadovalo. Aby som si skrátila chvíľu v takom ničotnom horúcom dni, pustila som sa do boja s mravcami.

„Ste v strese? My vám pomôžeme!“ Kričia z médií na vystresovaného úbožiaka dobrodinci z rôznych relaxačných, meditačných, telovýchovných a duchovných programov. Vždy som sa tomu smiala, až kým ma nepritlačili k múru života zdravotné problémy – prameniace z dlhodobého stresu. Čo teraz? Samozrejme, zverila som sa do rúk odborníkov – lekárov.

Keď prekročíte prah štyridsiatky, uvedomíte si, čo všetko nám naše matky zamlčali. Teda najmä nám ženám. Myslím si, že žiadna mama v láskavom dialógu o nástrahách dospievania svoju adolescentnú dcéru neinformuje o tom, čo ju reálne v živote čaká. Teda, keď už bude veľká, dospelá a nie veľmi mladá. Jasné, ponaučenia do života dostávame všetky. Ale tie hrozné pravdy si musíme napokon odžiť samy.

Bolo príjemné zimné sobotné popoludnie a a sniežik sa lenivo povaľoval na vyziabnutých konároch stromov. Zohriala som sa polievkou, dopísala článok a cítila som sa uvoľnene a spokojne. Najvyšší čas na malú prechádzku. Zababušená som teda vyrazila do mrazivých ulíc a premýšľala nad týždňom, ktorým mám pred sebou. Nečakalo ma nič hrozivé.

Vracala som sa z práce, zo zvláštnych dôvodov dobre naladená a veselo som zaštrngotala kľúčami vo dverách, keď som zdúpnela. Kľúč sa akosi namáhavo otáčal. Rozhodla som sa nevzdať súboj s dverami a za každú cenu sa dostať do svojho bytu! Tak som začala drmácať kľučku a pridala zopár kopancov do bezpečnostných dverí. Pomohlo to.

V tom tichu som videla seba. A svoju mladosť. Takmer detské oči. Tmavé vlasy, drobné náušnice a nádej, že to dokážem. Že ich presvedčím. Že som iná. Že vždy budem iná. Žena s mužským spracovaním sveta. S mužskou interpretáciou sveta. Už vtedy som nerozumela ženám.

Ráno, len čo som si dala prvé dva hlty kávy som sa rozhodla. Dnes dám revolučný status na facebook. Nech vidia, že sa nebojím. Že sa ešte viem vzoprieť. Že ešte viem formulovať myšlienky. Že mi na niečom záleží. Že ešte žijem! Dokázala som to.

Úlomky mora, úlomky času. Drobné biele kamene, drobné mušle. Obité vlnami, obité silou, ktorá sa vracia na to isté miesto. Znova a znova. Ako ja. Ako my ľudia. Prechádzam sa našimi ulicami, znova sa staviam na nohy. Štyridsať rokov v jednej štvrti! Ach!