Ráno, len čo som si dala prvé dva hlty kávy som sa rozhodla. Dnes dám revolučný status na facebook. Nech vidia, že sa nebojím. Že sa ešte viem vzoprieť. Že ešte viem formulovať myšlienky. Že mi na niečom záleží. Že ešte žijem! Dokázala som to. Potiahnem si z cigarety a som na seba hrdá. Bude to výnimočný deň. Hlásim sa do života.

Prvé telefonáty, pracovné povinnosti. Nič extra. Len tak. Vypnem rádio a sadnem si k počítaču. Prvé „lajky“ môjho statusu. Ha! Dokázala som to. Od masáže vlastného ega ma odvedie zopár listov, ktoré musím napísať. No dobre, tu máte, zadrhnite sa s nimi. Vravím si v duchu. Na pošte pri priehradke sedia smutné ženy. Veľmi smutné. Oznámim im, že vonku sneží. Ktosi vykríkne: naozaj? Toľko vzrušenia hneď dopoludnia! Keby som im oznámila, že padla vláda, asi by sa zľakli. Každý sa bojí. O miesto. O svoje miesto na zemi. A o priehradku, kam nás pridelili.

V bufete s kávou a rakúskymi koláčikmi sa tlačí hŕba ľudí. Chápem, bez kávy to nedajú. Ani ja by som nedala. Pokojne čakám a so svojou táckou sa vnútim k stolíku, kde sedí muž bez tváre. Teda, niežeby ju fakt nemal. Spoza zatmených skiel sa prizriem bližšie. Fakt ju nemá. Ticho sedí. Šálka je už prázdna. Ten človek nemá žiadnu energiu. Nič, o čo by som sa vedela zachytiť. A tak sa zadúšam suchým tvarohovým koláčom a rýchlo vypijem svoje espresso. Ale naozaj mi odľahne, keď odíde. Nemám rada ľudí bez tváre.

Teraz nemôžem hovoriť. Nie, nevolaj mi znova. Mám tu zákazníčku. Znie podráždene. Tak sa potichu predieram pomedzi prepchaté regále a predstieram, že chcem dačo kúpiť. Prepočítavam, kde je to lacnejšie, či sa to fakt oplatí. Prestaň! Zavelí mi rozum. Čo si sa zbláznila? Si ako oni. Ako oni? Zamrzelo ma to. Predavačka sa usmeje. Vyslobodila som ju z okov otravného telefonátu a dokonca je ochotná mi čosi výnimočné ponúknuť. Urobím jej radosť. Veselo diskutujeme o krémoch, parfumoch a živote. Kúpim si dáku sprostosť a je mi lepšie. Aj predavačke. Aké jednoduché.

Socializujem sa. Bývalá vášnivá introvertka sa mení na menej vášnivú extrovertku. Teda, robím to už roky. Roky sa prehrávam z role do role. Raz mi to ide lepšie, raz horšie. Vďaka istým typom zamestnaní sa mi podarilo vystúpiť z vlastného zovretia. Z vlastného sveta. Trochu násilím ma odtiaľ vytiahli. No dobre, nie celkom. Ale bola to skvelá skúsenosť. Rozohrať v sebe iné tóny. Trochu mi teraz chýbajú. Nič to, vydržím. A čo to počujem? Už som celkom zabudla. To sú moje pôvodné tóny. Ach, chýbali ste mi. Aké ste jemné, krehké, nežné. Nebojte sa, už vás nepustím, hoci už viem kričať – aj nahlas!

Vraciam sa domov. Čo nové na facebooku? Dáke zaujímavé katastrofy? Videá so zvieratkami? A ako sa majú chlapci v parlamente? Žiadne bitky a virtuózne slová? Nuda. Veľká nuda. Niekedy mám pocit, že som už naozaj všetko videla a čítala. Recyklované pravdy, recyklované slová, recyklované pocity. Som stará, fakt som už stará.

Wow! Niekto mi dal 12 „lajkov“ na môj status, dokonca pribudli komenty. Vedela som to, dnes to bude výnimočný deň.

Zdroj fotografie: www.pixabay.com