V tom tichu som videla seba. A svoju mladosť. Takmer detské oči. Tmavé vlasy, drobné náušnice a nádej, že to dokážem. Že ich presvedčím. Že som iná. Že vždy budem iná. Žena s mužským spracovaním sveta. S mužskou interpretáciou sveta. Už vtedy som nerozumela ženám. Ich emočným výkyvom. Rozčuľovali ma reči o ničom, bľabotanie o hlúpostiach. Aké prízemné! Chcela som filozofovať, analyzovať dejiny, politické vízie, smerovanie mocností. Občas som získala správneho diskutéra, príbuzného z rodiny. Strýko štipľavo hodnotil politikov a ich rozhodnutia. Páčilo sa mi to. Aj sprosté slová k tomu. A nehanbím sa za to. Vždy som mala rada debaty o politike. Potrebovala som nasávať atmosféru myšlienok, formovať si názor, vášnivo súhlasiť a vášnivo odporovať. Ženy mi to nevedeli poskytnúť. Alebo som možno nenatrafila na tie správne.

Moja matka, stavebná inžinierka bola stelesnením racionality. A predsa, po odokrytí rodinných tajomstiev a série psychologických terapií som pochopila, že mama v mene prežitia svoje ženské emócie potlačila. Vojnové dieťa, dieťa presídlencov, dieťa kulaka, dieťa v nechcenej vlasti. Dieťa, ktoré samé dorástlo v ženu a prijalo tento typ života. Vnúteného, nedobrovoľného, a predsa žitého s odvahou a rozvahou. Moja mama bola vždy hrdá žena, rozumela svetu, no nebol priestor na to, aby sa so mnou, svojou dcérou o toto delila. Ani správny čas, ani správny režim. Ale vo svojom srdci mi rozumela. Bola prísna, no na druhej strane ma rozmaznávala, aj istou formou slobody. Slobody duše. Cestou bola knižnica. Texty, slová, voľne prístupné dospievajúcej bytosti. Vyberala som si, čo som chcela. Tituly určené dospelým. O živote, svete, láske, sexe. Čítala som a čítala. Isteže som vedela, že niektoré tituly bude vhodné študovať v čase, kým je mama v práci. A tak do pol štvrtej som sa väčšinou stihla oboznámiť s ďalšími zaujímavými typmi vzťahov mužov a žien, a potom „akože“ nepoužitú knižku som rýchlo odložila na správne miesto. Myslím si, že moja mama to vedela a chápala to ako formu vtedajšej sexuálnej výchovy. Nedávno si prišla priateľka požičať detektívky a ja som nahlas rozmýšľala, kde do frasa sú tie skvelé knihy mojej mladosti. Našťastie väčšinu z nich som našla, no nahnevalo ma zopár chýbajúcich titulov. Napríklad od Françoise Saganovej či Émile Zolu. Upokojilo ma, že Tatarkove Prútené kreslá boli na svojom mieste!

A bola tu aj iná žena. Moja stará mama. Obetovala svojej rodine všetko. Zdravie, ľudskú dôstojnosť, energiu. Opustila svoje rodisko, aby sa vrátila do pôvodnej vlasti svojich predkov. Vzala so sebou manžela, slovenské modlitebné knižky, Tranovského kancionále, Biblie v kralickej češtine, vybavenie domácností. A svojho otca. Deti jej poslali rok po vojne samé na Slovensko. Aby sa naučili hovoriť lepšie materinským jazykom. A potom? Potom hľadala nový domov. A zápasila s ťažkosťami, zlobou starousadlíkov a udavačmi. Žena kulaka! Žena, ktorej muža odviedli do ostravskej bane. Aby splatil spoločnosti dlh za to, že bol majetný! Aby vykúpil svoju rodinu a deti! A ona ostala sama. Na výchovu dospievajúcich detí v staronovej krajine, bez priateľov, zázemia. Bola symbolom domova. Kde bola ona, bol domov. A keď som sa narodila, vytvorila domov pre nás. Mamu, svojho syna a mňa. Vždy bola elegantná. Aj v jednoduchých domácich šatách. Nosila bronzové spony vo vlnitých vlasoch. Málo sa usmievala. Hoci ju stokrát zlomil čas, ostala hrdá. Nepamätám sa na rozhovory s ňou. No pamätám si na jej prítomnosť. Upokojujúcu. Na bielu kávu, s ktorou sme začínali deň. Na jej vráskavé upracované ruky. A na ticho, ktoré v sebe nosila. Umrela, keď som mala desať rokov. Vtedy sa moje bezstarostné detstvo skončilo. Ostali sme s mamou samé. Na všetko.

Vždy som to vedela. Ticho som pohŕdala bytím, ktoré mi vnucovali. Nedokázala som prijať ich spôsob rozmýšľania, spôsob prežívania, spôsob vnímania reality. Nevedela som sa zaradiť. Nechcela som sa zaradiť. Hoci som poslušne nosila dobré známky a naozaj sa rada učila, cítila som, že chcem viac. Že musím vedieť viac. Poznať viac. Vždy som túžila po poznaní. A dostalo sa mi ho vrchovate. Tak veľmi som chcela vypovedať svetu, že už to viem! Že už dávno rozumiem tým starým pravdám, že ma nemožno tak ľahko oklamať! Tak veľmi som chcela dokázať svetu a sebe samej, že mi patrí prvé miesto. Bojovala som o nemožné. A potom? Sklonila som hlavu a vydala sa po cestách, ktoré mi nepatrili. Na nich som horko-ťažko nachádzala akési uspokojenie, radosť i uplatnenie. Verila som, že z každej úlohy dokážem vyťažiť maximum aj pre seba. Potrebovala som nakŕmiť svoju hladnú dušu a podvyživený mozog. A tak som sa s nadšením vrhala na „pseudoúlohy“, aby som dokázala svojim zamestnávateľom, že som hodnotná, cenná, schopná. Boli aj dobré chvíle. Bola som vo forme. Mladá, odvážna, odhodlaná, obetavá. A ani som si nevšimla, že som prestala lietať. Presnejšie, že som svoje krídla nikdy, naozaj nikdy nerozprestrela. Spolu s ostatnými som sa plazila po zemi, príštipkárčila na vymyslených zadaniach, dokazujúc, že si svoj plat zaslúžim. Aké naivné! A aké nedôstojné. No v mojich očiach bola stále iskra. Tú mi nezobrali. Ostatné áno. Zdravie, nádej, slobodu, čas. Dobrovoľne som si nechala ukradnúť život. Môj vlastný život! Ako som len toto mohla dopustiť? V mene čoho? V mene ničomníkov, vrahov rozumu? V mene lokajov idiotov? V mene túžob zla? Tak veľmi som klesla. Tak veľmi som poprela seba samú. Naozaj som sa narodila pre to, aby som slúžila úbožiakom, malomeštiakom, komunistickým klanom? Nie, pre toto som naozaj neprišla na svet.

Necítim nenávisť. Dokonca ani na ich tváre si už nedokážem spomenúť. A to je dobre. Už im nepatrím. A oni nepatria do môjho života. Oslobodila som sa od súradníc zla. Ich zla. Hoci som bola toho súčasťou… A za túto moju vinu, som už zaplatila.

V byte je opäť ticho. Také pomalé, hrejivé. Nikam sa nenáhlim. Staré fotografie si žijú svoj príbeh a moje vydané knižky tiež. Pozriem sa do zrkadla. Som to stále ja. Pehavá, drzá, neskrotná, iskrivá. O trochu milosrdnejšia, múdrejšia, staršia. Ja – HRDÁ žena. Ako všetky ženy nášho rodu. Takéto ženy mám rada a takýmto ženám som ochotná rozumieť.
Mimochodom – mám nové krídla. Pristanú mi!