Keď prekročíte prah štyridsiatky, uvedomíte si, čo všetko nám naše matky zamlčali. Teda najmä nám ženám. Myslím si, že žiadna mama v láskavom dialógu o nástrahách dospievania svoju adolescentnú dcéru neinformuje o tom, čo ju reálne v živote čaká. Teda, keď už bude veľká, dospelá a nie veľmi mladá. Jasné, ponaučenia do života dostávame všetky. Ale tie hrozné pravdy si musíme napokon odžiť samy. Myslím si, že mamy by mali svoje dcéry varovať, že raz naozaj príde čas, keď im ovisne koža, začnú priberať, spomalí sa im metabolizmus a možno aj myslenie, vrásky nielen na tvári z krásavice urobia neznámu osobu. Zo sna o živote som sa zobudila aj ja. Teda, pomohli mi k tomu moje bývalé nohavice, ktoré som roky s radosťou nosila a v nich sa aj nosila! Oznámili mi, že moje telo je už pre nich neprijateľné. Bola som v šoku! Naozaj som pribrala! Tento hrozivý fakt mi potvrdila aj obvodná lekárka (štíhla rovesníčka) pri preventívnej prehliadke a sucho dodala: „To je vekom!“ Zahanbene som teda odkráčala k najbližšiemu obchodu a kúpila si zopár sviežich mladistvých modelov. Fakt som už taká stará? Bola som deprimovaná. Víkend som strávila pri internete čítaním článkov typu: „Ako ďalej po štyridsiatke?“ „Aj vám sa blíži menopauza?“ „Ostaňte mladé aj v predseniorskom veku!“ Radili kozmetičky, psychologičky, lekárky, numerologičky, veštice. Slovom ženy. Pomyslela som si, no, veď asi vedia o čom hovoria, niečo na to musí byť. Tak som si stanovila bojový plán, ako sa vyrovnať so zmenou vizuálu a bojovať proti prvým, druhým až piatym príznakom starnutia. Netušila som však, aké to bude namáhavé!

Inšpirovaná všetkými duchaplnými článkami v časopisoch pre ženy (až neskôr som zistila, že polovicu z nich tvoria PR články na produkty kozmetického a farmaceutického preiemyslu) som sa vybrala do rôznych predajní so zázračnými prostriedkami na omladnutie. Ako správna žena som sa najskôr sústredila na krémy na tvár. Veď čo na tom, že koža na rukách a bruchu má svoje nové ryhy a škrvny, tvár predáva. Tú treba zachrániť ako prvú, ostatné skryjeme oblečením. V drogérií som si nechala márnivo poradiť od mladých predavačiek, ktoré vo svojich dvadsiatich rokoch ani nechyrujú o kruhoch pod očami, a nakúpila som rôzne krémiky. Moje omladnutie začínalo. Päť téglikov som si poctivo rozložila pred seba a začala si zapisovať, kedy mám ktorým krémom natierať tvár, krk, bradu, partie pod očami. Tento rituál som dodržiavala poctivo dva dni, kým som úplne nevydesila. Na tvári som mala červené ba priam bordové fľaky a na krku obrovskú, ale naozaj obrovskú vyrážku. Čo teraz? Zahodiť tieto zázračné a zázračne drahé produkty? Utekať k dermatologičke? Spomenula som si na svoju dobrú priateľku kozmetičku a s hanbou požiadala o super rýchlu konzultáciu. Veronika sa na mňa vážne pozrela (zadržiavajúc smiech) a vyhlásila: „Zbláznila si sa? Veď to je samá chémia, jasné, že to nezaberá! Je to podvod, to vedia všetci!“ Okrem mňa, samozrejme. Do malého téglika namiešala akúsi upokojujúcu masť, nech sa tým natieram, a potom nech sa zastavím. Aj som sa zastavila. Uštedrila mi prednášku o reálnom stave mojej pokožky a o tom, čo môžem skutočne očakávať a odporučila mi zopár produktov. Po tomto zážitku som sa teda začala o svoju starnúcu a ovísajúcu kožu teda starať odborne, ale predsa len som pokúšala osud ďalej. Navštívila som akýsi bio obchodík s prírodnými produktami, vďaka ktorým – ako sľubovali, zázračne vyzdraviete z akejkoľvek choroby. Očarená prísľubom zdravého tela s vedomím, čo všetko ma kvári, som nakúpila rôzne extrakty. Opäť som si stanovila plán, ako čo budem užívať a najmä som nedočkavo očakávala výsledky. Dostavili sa. V prvé dni som sa cítila skvelo, sviežo, vitálne, priam neohroziteľne. Len sa mi akosi ťažko zaspávalo. V ďalšie dni sa mi zhoršilo trávenie. K tomu sa mi pridružili akési nedefinovateľné stavy smútku, až beznádeje. Vzala som teda všetky omladzujúce fľaštičky a priniesla ich lekárovi. Nesmial sa. Ani v duchu, ani nahlas. Iba mi jasne vysvetlil zloženie a kontraindikácie a v závere dodal: „Buďte rada, že ste to prežili.“ Viac som už nechcela počuť.

Po týchto epizódach som sa rozhodla k svoju veku postaviť zodpovedne. Neprestala som piť kávu, začala som piť rôzne (overené!) bylinkové čaje, konzumovať zeleninu a mierne cvičiť. Skutočné zaľúbenie som našla v surovej zelenine. Teda v šalátoch. Pani za pultom v neďalekom supermarkete ma už pozná a keď ma vidí, iba sa uškrnie. „Dobrý deň, poprosila by som z toho pultu so zeleninou namiešať šalát!“ Bodro jej hlásim. Pani (v mojich rokoch) sa tam nenáhlivo presunie a ja si začnem pýtať. Pozrie na mňa: „Viete, ja sa v týchto burinách moc nevyznám, naozaj to chcete?“ Chcem! Ale nie až tak, ako moja priateľka. Úplne prepadla módnemu trendu kašovitej rozmixovanej surovej stravy známej ako smoothie a núti každého, aby pil šťavičky s bylinkami a rozmanitou zelenino-ovocnou kombináciou. Teda, nemám nič proti rozmixovanému banánu, ale niektoré kombinácie sú fakt šialené. A aj nechutné. Ale nepoviem jej to, lebo ju mám rada a ona zeleninu. Ďalšia moja priateľka má k zelenine vyhranený postoj. Nedávno som ju ponúkla obedom a keďže viem, že chudne, tak som jej ponúkla čerstvú zeleninu. „Nechcem! Vieš na čo všetko si ja musím v živote zvykať, ešte si mám aj na zeleninu?“ Odbila ma. Ale mäsko bez ryže zjedla, no zopár kociek uvarenej mrkvičky sa javil ako problém. Chvíľu do nich ticho ďobala, obzerala si ich, cmúľala a potom usúdila, že bude neslušné ich vypľuť a div sa mi svete – prehltla! Dúfala som, že sa jej nepriťaží z toľkej zdravej stravy. Človek nikdy nevie!

Ako posledný pokus k omladnutiu som zvolila pohyb. Teda, niežeby sa mi fakt chcelo. Narodila som sa s nešportovými bunkami. Do pätnástich rokov som bola silne obézna a silne som neznášala telocvik. Teraz sa mi váha zdvihla a spomínam si na to, ako ma decká na základnej škole prezývali. Hnusoby. Nie je nič horšie, ako keď ste jednotkárka a ešte aj tlstá. Teraz som už staršia jednotkárka (obrazne!) a tiež mám kilá naviac. Takmer sa bojím napísať, že som tlstá! Čo už. Ale k veci. Prvý pokus o prebudenie mojej lásky k športu má na svedomí moja priateľka – fitness trenérka. Vďaka nej som zistila, že sa dokážem predsa len hýbať, napriek pokrivenej chrbtici a skráteným a stuhnutým svalom. Jej nadšenie a láska k cvičeniu má skutočne terapaeutický účinok a dokáže prebudiť aj také drevo ako som ja. Takže som sa rozhodla predsa len si občas zacvičiť a dodám, že ma aj zdravie prinútilo… Poviem to rovno –bolo, je a bude to ťažké. Zmietanie sa na koberci a fitlopte doma je asi také zábavné ako prázdny účet v banke! Po ubíjajúcej zime som teda zvolila pohyb na čerstvom vzduchu. Teda, ak bratislavský vzduch považujeme za čerstvý. Vyberám si zatiaľ nenáročné krátke trasy. Dôverne som tak zoznámila s okolitými ulicami a najmä psami, čo ma vždy rozveselí, keď tak uvedomelo kráčam a zhlboka dýcham. Obdivujem zároveň nový asfalt, staré domy, miestne –našťastie nevyschnuté stromy a zanedbanú zeleň pri zástavkách hromadnej dopravy. Najviac zábavy si však užijem pri neďalekom jazere. Zásadne sa prechádzam po trase, ktorá je určená bežcom. Spotené, nadšené, nabudené osoby so slúchadlami na ušiach a krokomermi na nohách si to pália jedna radosť. Ja sa vlečiem, zízam na hladinu jazera (snažím sa meditovať), počítam kačičky a labute a je mi dobre. Nevadí, že nebežím. Ale idem. Hýbem sa, a to je dôležité na ceste k pokojnej starobe, či nie? A mimochodom, asi pred týždňom ma pozval jeden dvadsaťročný mladík z neďalekej firmy na kávu, no nepoteší?

Zdroj fotografie: www.pixabay.com